27.04.2010

Hovori sa (a vraj je to aj statisticky podchytene), ze zla novina sa siri sedemkrat rychlejsie, nez dobra. Preto, aby si remeselnik vysluzil dobre meno, musi urobit viac nez sedem zakaznikov spokojnych v porovnani s jedinym, ktory bude nespokojny s jeho pracou. A ti, co robia s ludmi, mi iste daju za pravdu, ze nech urobis cokolvek, nikdy nebudu vsetci do jedneho s tebou spokojni. Vyjdes siedmim ludom v ustrety, vezmu to ako samozrejmost a po case na to zabudnu. Ale nevyjdes jedinemu v ustrety a mas nepriatela na cely zivot.
Mozno takto nejak sa pozerame aj na nasich knazov. Na tych siedmich dobrych, prostych, pokornych a trpezlivych fararikov, co nas po cele generacie formovali, na tych rychlo zabudneme. No pride jeden neporiadny a na toho do smrti nezabudneme. Pretoze kazdy jeden farar by predsa mal byt nasim vzorom, svatejsim, ako vsetci ostatni.

Ocakavame od neho, ze studium teologie a vysviacka mu automaticky nasadia na hlavu svatoziaru a svatena voda zmyje z neho vsetky osobne neduhy a nedostatky.
Na knazov sa proste pozerame ovela kritickejsim okom, nez na remeselnikov, ci profesionalov, s ktorymi prichadzame denne do styku. Ked nas autoopravar urobi dobru robotu, za ktoru prilis vela nezapyta, iste mu radi odpustime jeho rozne osobne nedostatky, ci poklesky. Pretoze tieto predsa nemaju nic spolocne s jeho profesionalnymi schopnostami a vysledkami. A potom, koniec-koncov, nas aj tak do jeho osobnych zalezitosti nic.
No nas farar, to je uz ina pesnicka: "Vodu kaze, vino pije!" Analyzujeme a skumame nielen jeho profesionalne, ale aj osobne klady a nedostatky cez akysi moralny mikroskop. Je to dobre aj zle. Dobre v tom zmysle, ze aj knazi potrebuju nejaku spatnu vazbu a korekciu. "V dobrych rodinach" sa obycajne osobne nedostatky a poklesky na plnu hubu vydiskutuju.

No knazi v celibate nemaju rodiny ani tuto "unikatnu" moznost bezprostrednej spatnej vazby a korekcie. Preto si myslim, ze aj im obcas treba ich ludske nedostatky otvorene, ale pritom taktne a s dobrym umyslom, "sine ira et studio" pripomenut. A nie so zlobou v srdci alebo poza chrbat.

V poslednom case som vsak toho az prilis vela pocul a cital o tych zlych knazoch, plnych jesitnosti, zavisti, ci obmedzenej malichernosti, ci o suknickaroch aj pedofiloch... A tiez o tych chamtivcoch, co spreneverili peniaze, ktore ludia oferovali na novy kostol... A v tomto bode je zaujaty antiklerikalny postoj zly. Pretoze su medzi nami ludia, ktori vyslovene hladaju iba tychto zlych knazov a ich nedostatky a nevidia kvoli stromom les.

Nas stryko

Preto som si pri tejto prilezitosti spomenul na nasho strycka Jozka. Prosteho a dobreho robotnika vo vinici Pana, co cely zivot zasvatil sluzbe Bohu a svojim oveckam, bez naroku na odmenu, ci co len dobre slovo vdaky. Strycko Jozko bol pre mna vzdycky prikladom prave tych prostych a pokornych fararikov z ludu, co nas po cele generacie trpezlivo formovali, aby z nas uhnietili civilizovany (?) europsky narod.

Prve volanie

Jozko vyrastol ako obycajny dedinsky chlapec z mnohodetnej a chudobnej malorolnickej rodiny. Chlapec, ktory mal dobre srdce, plne lasky k Bohu, k ludom a k prirode, ale nemal talent na gazdovanie, aby pokracoval v gazdovstve svojich rodicov.
Ako v mnohych podobnych pripadoch pred nim, miestny farar si vsimol jeho vrodenu dobrotu a pokoru a rozhodol sa tieto vlastnosti podchytit a usmernit. A ako inac, vybral si ho za ministranta. Nuz a ako by sa bolo dalo ocakavat, neskor, ked bol uz v mestianke, Jozko prisiel domov s novinou, ze sa rozhodol vstupit do klastora - k Verbistom. Jeho mama bola touto novinou unesena, lebo vzdy si v kutku duse priala, aby aspon jedno z jej deti zasvatilo svoj zivot Bohu. Tak sa aj stalo. Lenze sa tak stalo v pohnutych casoch, ked sa na konci vojny prerozdelovala Europa a rapidne sa tu menili pani, ich spevniky i pesnicky.

Po kratkom noviciate, kedy sa Jozko pripravoval na misijnu pracu a vyucil krajcirskemu remeslu, v r.1948 dostal povolavaci rozkaz a musel ist na vojnu k PTP-kom. (PTP - Pomocny Technicky Prapor, specialny utvar pre politickych a kriminalnikov. Inym slovom, vojna jak remen.) A prave pocas jeho vojenskej sluzby novi pani - komunisti - za jednu noc rozpustili klastory a skonfiskovali ich majetky. Jozko sa preto vratil z vojenskej sluzby nie spat do klastora, ale domov k rodicom, kde sa zacal zivit krajcirskym remeslom. Mnohi jeho starsi spolubratia-Verbisti skoncili bud vo vazeni, alebo, po uteku cez rieku Moravu, na misiach po celom svete.

Dvadsat rokov modlenia a snazenia

Ale ani Jozka nenechali komunisti na pokoji. Po par rokoch, ako sa vratil z vojenskej sluzby, si ho predvolali na vysluch do Nitry, pod Kalvariu. Pretoze predtym pocul rozne hlasy od svojich spolubratov, ktorym tiez nedali komunisti pokoj, isiel sa pred vysluchom poradit s pravnikom. Ten mu doporucil, aby vsetko, co moze, popieral. Hlavne kvoli tomu, aby nedostal do problemov svojich spolubratov, aj seba.
Samotny vysluch bol prenho asi najhorsi zazitok v jeho zivote. Vypocuvali ho dvaja vysloveni primitivi, najskor tuctovi kriminalnici, ktorym zjavne za takuto judassku pracu a placu znizili trest a ktori iste dostali dobre skolenie od svojich "velkych bratov" na vychode. Nebili ho, ale ho podrobili niekolkohodinovemu psychologickemu krizoveho vysluchu, aby ho svojim oplzlym vrieskanim a vyhrazanim sa, jeden cez druheho, proste zastrasili a zdeptali. Aj sa im to do urcitej miery podarilo, pretoze Jozko sa potom este niekolko tyzdnov triasol od strachu a nikdy na tento vysluch nezabudol.

Napriek tomu, ze ho neuvaznili, aj ze sa koncom patdesiatych a zaciatkom sestdesiatych rokov zacala politicka situacia trochu miernit, Jozko sa aj tak dostal na ciernu listinu. Popri jeho krajcirskom remesle mu dovolili urobit si maximalne maturitu a koniec. Na studium teologie ho uz nepustili. Po mnohych rokoch marneho snazenia o prijatie do seminara v Bratislave, sprevadzanych rokmi uporneho modlenia jeho ustarostenej mamy, v r. 1968 sa Jozko znova pokusil o vstup do seminara. Ale tentokrat nie v Bratislave, ale v Olomouci. Tam ho zjavne nemali zapisaneho na ich ciernej listine. A potom, pisal sa uz prelomovy rok 1968, kedy sa vela veci tam hore zacalo rapidne menit. A tak ho do Olomouca nakoniec prijali.

Vo vytuzenom a vymodlenom cieli

I napriek tzv. "normalizacii" a politickemu pritvrdeniu po sovietskej invazii v r. 1968, Jozkove studium v seminari bolo velmi stastnym obdobim v jeho zivote. Po celych 20. rokoch dospel ku svojmu vytuzenemu cielu a ocitol sa znova medzi ludmi jemu podobnymi. A napokon, na konci studia prisla vysviacka a primicie. Bol to najstastnejsi den nielen v jeho zivote, ale i v zivote jeho mamy. Tie jej uporne premodlene roky nakoniec priniesli svoje ovocie. "Toto je najstastnejsi den v mojom zivote, ked som videla Jozka vysvateneho za knaza. Teraz uz mozem spokojne zomriet...," vyhlasila po vysviacke. A skutocne, onedlho nato dostala porazku, po ktorej stratila rec, polovica jej tela ochrnula a po par mesiacoch zomrela. Ale zomrela stastna, pretoze jej uspesna misia na tejto zemi sa zavrsila: dala tomuto svetu dobreho knaza.

Po niekolkych rokoch kaplanovania na roznych farach na Severnej Morave Jozko nakoniec zakotvil na Valassku. Krasna priroda a prosti zemiti ludia mu coskoro prirastli k srdcu. Asi aj preto, ze sa tamojsi ludia i prostredie velmi podobali na Slovensko a Slovakov, co iste velmi napomohlo, ze sa tu novy pan farar velmi rychlo etabloval. Stal sa velmi oblubeny, hlavne medzi detmi, s ktorymi chodil v lete na turistiku, ci hrat futbal. A v zime zase lyzovat na prekrasnych valsskych vrskoch.
Valassko malo aj dalsiu vyhodu. Z politickeho pohladu vtedajsieho socialistickeho Ceskoslovenska bolo trochu "v zavetri". Preto stryko nebol velmi "na rane" komunistov, ktori ho, az na obligatne rutinne sekirovanie cirkevnym tajomnikom, viac-menej nechali na pokoji.

Moj osobny vztah k strykovi

Ja osobne som si sam pre seba novoveku Cirkev rozdelil na dva hlavne myslienkove prudy. Na mysticko-emotivny, stelesneny Sv. Fantiskom z Assisi a na racionalno-analyticky, stelesneny Sv. Tomasom Akvinskym. (Uvedomujem si, ze je to velmi zjednoduseny pohlad, s ktorym by mnoho teologov asi nesuhlasilo.)
Nas strycko bol a zostal mystikom, uzko spatym s prirodou, preto mi vzdycky trochu pripominal Sv. Frantiska. Jeho viera bola viacej vnutorne prezita a precitena, nez racionalne preanalyzovana.
Tych jeho 20 rokov, pocas ktorych sa snazil dostat na teologiu, vsak rozhodne nepremarnil. Vela svojho volneho casu venoval prirode a svojej sirsej rodine, hlavne detom. Teda svojim synovcom a neteriam, ktorych mal neurekom. Ja som bol jednym z tych stastlivcov, ktori prave pocas tychto spominanych 20 rokov vyrastali v jeho bezprostrednej blizkosti. Preto sa pre mna stryko stal druhym otcom, s ktroym sme spolu chodili lyzovat, korculovat, ci na turistiku.

Vdaka nemu som mohol nielen objavit a vychutnat krasne zakutia v nedalekych horach, ako boli Knazinove luky, ci rozvaliny Uhrovskeho hradu. A na dovazok, tie nase tury boli zaroven velmi bezprostredne a velmi neformalne hodiny nabozenstva. Pocas tychto turistickych vyletov sme debatovali hlavne na nabozenske temy, od strykovych ciest po stopach apostolov v Grecku, ci vo Svatej Zemi, cez sucasnu situaciu v Cirkvi a v spolocnosti, az po nase vnutorne rodinne problemy videne z krestanskeho pohladu. Preto stryko vo mne zanechal velmi konkretne miesto, ktore sa nikdy neuprazdnilo po jeho odchode na studia, ci neskor za pracou na Moravu, kde ho az dodnes rad navstevujem.

Pre mna strykova fara bola a zostala oazou bozskeho pokoja a dobra, kde som sa vzdy citil na dosah ruky k Bohu. Bola vzdy naplnena Bohom presvietenou, cistou a povznasajucou atmosferou, oslobodenou od malych prizemnych tazkosti a starosti. Obycajne som stryka navstevoval, ked som si nevedel rady so svojimi problemami, alebo som si nevedel vybrat pri vaznych zivotnych rozhodnutiach.

Ako som uz spominal, jeho viera bola viacej vnutorne prezita a precitena, nez racionalne-analyticka. Preto sme nikdy tie moje starosti, s ktorymi som v danom obdobi zapasil, nerozoberali. Mne obycajne stacila strykova pritomnost a ta cista, Bohom presvietena atmosfera na jeho fare, ktora mi pomohla viacej, nez akekolvek racionalne analyzovanie mojich problemov. Obycajne som stravil na jeho fare weekend, po ktorom som sa vracal domov povzneseny nad vsetky moje "malicherne" pozemske trampoty, ktore sa spravidla nakoniec vyriesili samy.

Tarcha rokov
Pretoze ako knaz mal stryko dost neskory nastup, s prichodom sestdesiatky sa mu pomaly zacali hlasit roky a s nimi bolesti a choroby. Hadam jeho najvacsim krizom sa stali jeho hlasivky. Lebo hlas je pre knaza aspon taky dolezity, ako je sluch pre muzikanta. Pokial sa dobre pamatam, pred zhruba 25. rokmi mu operovali nador na hlasivkach. Po operaci takmer stratil hlas, a odvtedy rozprava len chraplavo a s velkou namahou. Preto kazda jeho kazen, ci spovedanie pred sviatkami, su prenho uporne sichty, ktore vsak zatial stale zvlada - s tazkostami, ale s pokorou. Dalsim velkym problemom sa stala jeho deformovana horna chrbtica, kyfoza, za ktoru ciastocne mozu tie jeho roky stravene za sijacim strojom a ciastocne geny jeho rodicov. Nech za nu uz moze ktokolvek, sposobuje mu chronicke bolesti hlavy a krku, ktore mu dalej strpcuju zivot. V nemalej miere k jeho zdravotnym problemom prispeli aj borelioza a Bellova paralyza, ktore priniesli ochrnutie velkej casti tvare. V mladych rokoch sa taketo zdravotne problemy hravo zvladaju, ale v osemdesiatke... To je uz o inom.

Preto ked sa kedysi priblizila jeho sedemdesiatka, rozhodol sa odist na odpocinok: do klastorneho domova pre starnucich knazov a misionarov. Ale dlho sa tam nezohrial. Do roka a do dna prisli za nim jeho farnici z Valsska s tym, ze jeho opustena fara s kostolom chatraju a farnost upada, lebo biskup nema za Jozka nahradu. Nuz a stryko bez velkeho rozmyslania toto zobral ako jeho druhe volanie a dodnes to povazuje za najlepsie rozhodnutie, ake kedy urobil. Vratil sa spat na Valassko, kde dodnes sluzi, s osemdesiatkou a s bolestami na krku (doslova a do pismena - na svojom kyfozou skrivenom bolavom krku). Jeho cista dusa by sa uz rada vratila k Bohu a opustila tu unavenu a ubolenu telesnu schranku. Ale on nesie ten svoj kriz, tu svoju bolavu telesnu schranku dalej, s pokorou a s cistym srdcom. Sluzi a nefrfle. Lebo vie, ze Boh ho este stale potrebuje tu na zemi... A asi preto mu aj dal dlhy zivot a jasnu hlavu...

Pomnik neznamemu knazovi
Toto nie je clanok o mojom strykovi, alebo len o mojom strykovi. Jeho som si vybral hlavne preto, ze som ho velmi dobre poznal, takze som si nepotreboval nic vymyslat. Preto som tu mohol dokumentovat velmi konkretny priklad velmi konkretneho cloveka. A som presvedceny, ze takychto boli v slovenskej historii desattisice. Chcel som tu vyzdvihnut ich obetavu sluzbu Bohu a veriacim do posledneho dychu.

Slovensko je mala krajina a maly narod. Nemame v historii velkych dobyvatelov, co si podmanili pol sveta. Ani velkych moreplavcov, co objavili Ameriku, oboplavali zemegulu, ci zapichli slovensku vlajku na Severnom pole, ci na Mesiaci. Ale napriek tomu mame mnoho velkych osobnosti, vratane mucenikov, co sa vsak nikdy nedostali na stranky dejepisu. A mnohi z nich nosili knazsky, ci mnissky habit. A okrem tychto mame v nasich dejinach spustu drobnych, prostych a davno zabudnutych dedinskych knazov, ktori nas pomaly a trpezlivo, krocik za krocikom, generaciu za generaciou posuvali vyssie a vyssie na rebricku europskej civilizacie. Aby z tohoto (citujem) "...naroda drotarov a gastarbeiterov..." vychovali kulturny europsky narod. A napriek tomu, ze sme este pred 200 rokmi ako narod prakticky neexistovali, prave vdaka nim sa nam podarilo uchovat si svoj jazyk, kulturu, i narodnu identitu. Prave tito mali fararikovia nam po cele generacie vytrvalo vstepovali nielen jazyk, ale aj kusok toho dobra, kulturnosti a civilizacie v podobe Sv. Frantiska, Sv. Antoninka, Sv. Terezky, ci Panny Marie... Lebo "Gutta cavet lapidem non vi sed sempre cadendo." (Kvapka nerozbije kamen svojou silou, ale vytrvalym padanim.)
Ako som spominal v uvode, stalo sa modou sezony rypat do Katolickej Cirkvi.

Ale ako sa vravi: "Kazda dedina ma len takeho knaza, akeho si zasluzi." Ved ti nasi knazi, taki, ci onaki, vyrastli z nas. A nie su preto vo velkej miere nasim obrazom? Preto sa pozrime v prvom rade sami na seba. Koho vlastne zboznujeme a vynasame do neba!? Staviame pomniky, skladame a vyspevujeme pesnicky o zbojnikoch (kolko Janosikov a jemu podobnych sme vyniesli takmer do neba a div sme ich nekanonizovali). A kolko dnesnych Janosikov (tunelakov, korupcnikov a rozkradacov) vyniesla do kapitalistickeho neba nasa "nezna revolucia"!... Kolko Antijanosikov (co chudobnym beru a bohatym davaju) si vdaka nam a nasej tolerancii za poslednych 20 rokov poriadne napchalo vrecka!? Ved zbohatnut, hlavne nepoctivym sposobom, sa da za jednu noc!

Ale to, co pre nas urobili tie generacie neznamych a davno zabudnutych knazov, to sa za jednu noc urobit neda. Na rozdiel od vsetkych tych starych ci novych Janosikov, nas stryko (a mnohi jemu podobni) zomrie taky chudobny a prosty, ako sa narodil. Nezostane po nom dom, ani majetok. Ale iste po nom zostanu spomienky a mozno aj trochu toho Sv. Frantiska, ktoreho vstepil do srdc deti, ci uz na hodinach nabozenstva, ci pri turach po valasskych kopcoch. A za to im patri velka vdaka.
A o tomto chcel byt moj clanok.

AB