V politike (aj kultúrnej) by sme sa mali vyhýbať hyperbolám (zveličovaniam), ktoré spôsobujú v komunikácii nebezpečné nedorozumenia.
Napríklad – Peter Weiss, vtedajší predseda Strany demokratickej ľavice (SDĽ), ktorá medzičasom splynula s dominantnou stranou súčasnej vládnej koalície Smer - sociálna demokracia (Smer-SD), pred rokmi vyjadroval svoju nespokojnosť s dianím v slovenskom parlamente hyperbolami (noc dlhých nožov; kopanie do opozície ťažkými bagančami).

Pozastavil som sa nad tým už vtedy, pretože jeho obrazné formulácie sa dozaista chápali doslovne - najmä v zahraničí, pretože v rozličných krajinách sveta neraz naozaj dochádza k fyzickému násiliu na politickej scéne i priamo na parlamentnej pôde. Jednoducho – išlo o vedomé či nevedomé skresľovanie spoločenských skutočností a politických udalostí na Slovensku. (Peter Weiss dnes - podľa zvyčajne dobre informovaných zdrojov z vedenia MK SR - má veľký vplyv na rozhodovanie ministra kultúry Mareka Maďariča.)

Nevhodné a pochybné zveličovanie sa aktuálne objavilo v rozhovore so spevákom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) a podpredsedom Výboru pre kultúru a médiá NR SR  Dušanom Jarjabkom (Literárny týždenník č. 9 - 10 / 2008). Hyperbolický názov interview (Stínanie hláv si kultúra nemôže dovoliť) vyvoláva niekoľko závažných otázok i výkričníkov – najmä v súvislostiach, v ktorých citovaná hyperbola zaznieva priamo v texte.

Dušan Jarjabek celkom nesprávne, nenáležite až zvrátene pokladá za „stínanie hláv v kultúre“ absentujúci prirodzený a potrebný systém cyklických personálnych obmien na riadiacich postoch v rezorte kultúry. Tým pritakáva súčasnému nenormálnemu stavu, ktorý vedome a cieľavedome udržuje minister kultúry SR, keď rešpektuje a nemení pravidlá, zaručujúce doživotnú neodvolateľnosť riaditeľov štátnych inštitúcií v rezorte kultúry, čo má evidentné feudálno-monarchistické črty. Ešte by vari bolo želateľné terajšiu absurdnú situáciu dotiahnuť do absolútnej dokonalosti a legislatívne zabezpečiť, aby boli funkcie riaditeľov v rezorte kultúry dedičné.

Alebo je doživotný výkon riadiacich funkcií v rezorte kultúry základným občianskym a ľudským právom vyvolených jednotlivcov?
Len poznamenajme, že aktuálnych riaditeľov (a riaditeľky) v rezorte kultúry ustanovili predchádzajúce vládne koalície Mikuláša Dzurindu, postupne pozostávajúce zo stabilných i premenlivých a prchavých politických subjektov, akými boli a sú Slovenská demokratická koalícia – SDK (vznikla v roku 1997 a tvorili ju Demokratická únia – DÚ, Kresťanskodemokratické hnutie - KDH, Demokratická strana – DS, Sociálnodemokratická strana Slovenska – SDSS a Strana zelených na Slovensku - SZS); (v roku 2000 – počas funkčného obdobia vlády - z SDK vystúpili materské strany a M. Dzurinda – z pozície premiéra - založil Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu – SDKÚ); v prvej vládnej koalícii M. Dzurindu ďalej pôsobili Strana demokratickej ľavice - SDĽ, Strana maďarskej koalície – SMK a Strana občianskeho porozumenie – SOP; druhú vládnu koalíciu M. Dzurindu predstavovalo SDKÚ, SMK, KDH a Aliancia nového občana – ANO.
Výber doteraz úradujúcich riaditeľov a (riaditeliek) v rezorte kultúry teda uskutočnili predchádzajúce vládne koalície M. Dzurindu na základe svojich politických kritérií a straníckych predstáv o ich odbornosti.

Z náčrtu vývoja vládnych koalícii M. Dzurindu navyše vyplýva, že v koreňoch dnešnej kľúčovej vládnej strany Smer-SD je rozličným spôsobom a v rozdielnej miere zakódovaná kontinuita kolaborácie s pravicovými politickými garnitúrami, ako aj skúsenosti z rutinného pôsobenia proti umelcom a umeleckým združeniam spätým s konštituovaním dnešnej samostatnej modernej demokratickej Slovenskej republiky.

A tu sa dostávame k jadru problému, či k hlavnému kameňu úrazu. Spomínaným „stínaním hláv v kultúre“ by totiž nebola žiaduca legitímna periodizácia výkonu riaditeľských funkcií v rezorte kultúry, ale naopak „stínaním hláv v kultúre“ je pokračujúca prax doživotných riaditeľov (a riaditeliek), v rámci ktorej sa už niekoľko rokov každý deň stínajú hlavy významným umeleckým osobnostiam. Stačí azda uviesť Slovenské literárne informačné centrum (LIC), či Slovenské národné divadlo (SND), kde donekonečna stínajú hlavy zamlčiavaným, umlčiavaným a do bezvýznamnosti vytláčaným výrazným autorským osobnostiam – uveďme len renomovaných dramatikov dve desaťročia neuvádzaných na javiskách slovenských štátnych repertoárových divadiel – Jána Soloviča, Osvalda Zahradníka, Andreja Ferka, Mikuláša Kočana, Petra Kováčika (toho si niekdajší generálny riaditeľ SND Dušan Jamrich dokonca mýlil s básnikom Mariánom Kováčikom v rámci argumentácie, prečo neuvádzajú aspoň jeho legendárnu hru Krčma pod zeleným stromom).

Ako vidno – Dušan Jarjabek by sa mal radšej venovať umeleckej činnosti v oblasti operetného spevu ako politike. Napokon - jeho politický príbeh je už dosť dlhý a neúspešný (bol tieňovým ministrom kultúry v HZDS a o post ministra kultúry mal záujem aj v rámci Smeru-SD).
Uvedené smutné skutočnosti a súvislosti sú zároveň odkazom pre premiéra Roberta Fica, aby konečne zaujal postoj k oblasti kultúry, ktorú zatiaľ dva roky vydáva napospas súčasnému ministrovi kultúry a ďalej slúžiacim riadiacim kádrom etablovaným počas predchádzajúcich
vládnych koalícií Mikuláša Dzurindu.

Pavol Janík