Zatiaľ, čo sa v našich médiách vedú, na margo konfliktu v Gruzínsku, prevažne silácke reči, hlavne predstaviteľmi z think-tankov financovaných americkými inštitúciami, majú renomované západoeurópske zahraničnopolitické inštitúcie na túto záležitosť podstatne triezvejší pohľad. Tento sa odráža aj v nasledujúcom článku z "Blätter für deutsche und internationale Politik" č.9/2008 (Listy pre nemeckú a medzinárodnú politiku), periodiku, ktoré v tomto roku oslávi už svoje 52 jubileum.

Poľný maršál Montgomery definoval kedysi tri prvé základné pravidlá vedenia vojny nasledovne: po prvé „Nezaútočiť na Rusko!“, po druhé „Nezaútočiť na Rusko!“, a po tretie: detto. V aktuálnej poznámke pod čiarou treba pripomenúť, že sporné časti Gruzínska – Juhoosetsko a Abcházsko – síce dnes nepatria k Rusku, ale včera k nemu patrili a zajtra to zrejme znovu urobia, alebo pozajtra. Väčšina, ktorí tam bývajú, majú ruské pasy a na oboch územiach stoja ruské jednotky.

Tretie pravidlo by mohlo znieť takto: „Nenechaj sa nikomu zviesť, napadnúť Rusko.“ Ľudia, ktorí gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho ochraňujú, tvrdia, že Rusi pripravovali svoju odpoveď na gruzínsky vpád do Juhoosetska už dávno predtým, ako sa on 8.augusta skutočne stal, Saakašviliho ale oklamali. Zviedli ho k domnienke, že pokus, násilne si prisvojiť sporné územia nevyvolá žiadnu zodpovedajúcu reakciu. „New York Times“ naproti tomu citovali jedného „vysokopostaveného predstaviteľa americkej vlády“ s týmito slovami: „Nevyzerá to tak, ako keby bolo bývalo všetko plánované vopred. Až do predvečera bojových operácií sa javilo Rusko tak, že hrá konštruktívnu úlohu.“

Ruská varianta na tému zrada znie, že Saakašvili „bol Dickom Cheneym ( US-viceprezidentom) dohnaný k tomu, aby začal túto vojnu, ako podporu volebného boja pre Johna McCaina. Nejaká vojna  je jediná šanca McCaina vyhrať.“

Takto vidí veci Sergej Markov, riaditeľ Moskovského inštitútu pre politické štúdie, a jeho názor je v Rusku prijímaný bez väčších výhrad. Je prinajmenej logický. Ak by sa to skutočne takto udialo, znamená to, že Cheney by mal byť obžalovaný pre zneužitie úradnej moci. (To sa ostatne už žiadalo aj predtým, očividne zbytočne.) Cheney samotný reagoval na ruský protiútok absolútne úradne: ruský útok, vyhlásil, „nesmie ostať bez odpovede“, a bude, v prípade pokračovania, mať vážne konsekvencie pre rusko-americké vzťahy. Tým bolo povedané zároveň všetko a nič.

Piate pravidlo radí k opatrnosti: „Nedaj si od tvojich priateľov vo Washingtone, ktorí pracujú pre Inštitúty na podporu demokracie, alebo neokonzervatívne továrne na myšlienky, alebo dôležitých novinových a televíznych komentátorov v žiadnom prípade nahovoriť, že keď napadneš Rusko, prídu USA a NATO, aby ťa zachránili.“

Šieste pravidlo správania sa, ktoré vysvetľuje pravidlo päť, zachovávaj pripomienku politického realizmu. Henry Kissinger ju definoval nasledovne: „Veľmoci nespáchajú pre svojich spojencov samovraždu.“ A už vôbec nie pre malých, nedôležitých spojeneckých partnerov.
Vo všetkých tých komentároch, ktoré som k tejto malej, ale dôležitej vojne čítal, nenachádzam ani najmenší odkaz, prečo by Gruzínsko, alebo Ukrajina nemali byť prijaté do NATO.

Žiadna záležitosť NATO

V oboch krajinách boli „ready-made wars“ – vojny , tak hovoriac „z regálu“ – očakávané a od NATO nemožno a nemalo by sa očakávať, že sa s týmito konfliktami vysporiada. V oboch prípadoch ide o etnicky a kultúrne rozštiepené národy, ktorých celou históriou sa tiahnu boje medzi ich súčasťami, alebo v ich vnútri.
V Gruzínsku sa odohráva tento boj medzi gruzínsky nehovoriacimi enklávami, ktoré boli predtým ruské a chcú byť znovu a väčšinovými Gruzíncami, ktorí chcú patriť k Západu, ale sú aj rozhodnutí, podmaniť si tieto odštiepenecké územia. Ak by boli poslední pripravení, v mieri sa zriecť týchto území, potom by sa etnicky a kultúrne jednotné Gruzínsko mohlo právom dožadovať prijatia do NATO.

Naproti tomu v Ukrajine leží tento problém v protikladoch medzi jednou polovicou krajiny kultúrne a historicky rusko-ortodoxne zameranej, rusky hovoriacej, a tej druhej, prozápadnenej a grécko-katolíckej polovici, ktorá sa cíti spriaznená s Poľskom a Litvou. Západne orientovaná Ukajina by chcela využiť NATO na pokus dostať ruskú Ukrajinu pod svoju nadvládu. Aj toto implikuje vojnu. Z konfliktu, v ktorom ide o neriešený a možno neriešiteľný interný problém Ukrajiny, by sa malo NATO bezpodmienečne držať bokom. Aliancia môže hovoriť o šťastí, že Nemecko a Francúzsko na jar oficiálne pozvanie Gruzínska do NATO blokovali. Ak by to neboli urobili, nachádzala by sa Aliancia v situácii, v ktorej by buď hrozila Rusku vojnou, alebo by zdiskreditovala článok 5, Zmluvy o NATO, ktorý každému členovi v prípade útoku naň, garantuje vojenskú podporu.

Prezidentský Obama
Pravidlo sedem, taktiež zaviazané politickému realizmu, znie: „Nemanipuluj s garanciami, alebo hrozbami, ktoré nemôžeš uskutočniť.“ John McCain vyhlásil, „Rusko by malo svoje vojenské operácie neodkladne a bezpodmienečne zastaviť, ako aj stiahnuť všetky jednotky z teritória suverénneho Gruzínska.“ To je reč ultimáta. Avšak, ak by bol McCain dnes prezidentom, čo by asi urobil, keby Rusko odporovalo?

Barack Obama vyhlásil: „Je čas, aby Gruzínsko a Rusko sa pocvičili v zdržanlivosti a zabránili eskalácii do rozšírenej vojny.“ V tábore McCaina označili toto stanovisko ako „slabošské“, ale tak totiž hovorí jeden prezident. Vyhlásenie uvádza, čo by mali obe strany spraviť, bez toho, aby sa USA k niečomu zaväzovali, čo by nezávisle na pokračovaní vecí museli urobiť. Takto ostávajú Spojeným štátom ruky voľné.

Od Williama Pfaffa
© 2008 Tribune Media Service
Krieg von der Stange                                                     http://www.blaetter.de/artikel.php?pr=2901