rubrika: rusko 2009

MOSKVA, 12. február (Andrej Fedjašin, RIA Novosti). Turecký prezident Abdullah Gül príde vo štvrtok na trojdňovú návštevu Moskvy.
Vrcholné stretnutia medzi Moskvou a Ankarou nie sú žiadne zvláštnosti, avšak vždy so zvláštnym charakterom. Z pohľadu dnešnej situácie sa stretnutie v Moskve postará o viacej rozruchu ako obvykle. Dôvodom pre to je hospodárska kríza, konflikty s plynom, plynovod Nabucco, otázne členstvo Turecka v EÚ, gruzínska, juhoosetská a abcházska otázka, regulácia Karabachu, boj proti teroru, k tomu ešte Afghanistan, Irak a Irán.

Toto všetko zosilňuje status Turecka ako tranzitnej krajiny pre ropu a plyn, pretože to predstavuje geopolitický faktor.
Pred svojim príchodom do Moskvy navštívil Gül v sprievode ministra zahraničia Ali Babacana niektoré štáty EÚ a Egypt. Z Ruska pocestuje ďalej do Gruzínska. Napriek tomu, bude však moskovská návšteva jeho cesty cez Európu a Afriku určite veľmi podrobne prerokovávaná a interpretovaná vo všetkých jej zretelných a skrytých komponentoch.
Ako sa chová Ankara k Moskve, sa vždy sledovalo v Európe, v NATO, v USA, v Ázii a islamskom svete s nápadným nepokojom. Od oboch partnerov sa očakával vždy nejaký trik, intriga, alebo tajný plán, dokonca sprisahanie proti niečomu, alebo niekomu. V skutočnosti prakticky nič podobného neexistovalo. Vzťahy medzi Moskvou a Ankarou boli vždy nezvyčajné.

Turecko je, ak sa to tak smie povedať, zvláštne pozitívny a pozitívne zvláštny paradoxon vo vzťahu k Rusku (ZSSR, Moskvanom, k Ruskej ríši) a ku všetkým krajinám sveta. Podľa hodnotenia výskumov ruských historikov, jestvovali naše medzištátne vzťahy už vo dobách kniežaťa Ivana III. (koniec15.storočia).
Vo všetkých týchto storočiach existovali medzi nami napriek tomu často vojny, ešte častejšie zmierenia a dokonca zbratania. V prestávkach dochádzalo zasa ku konfliktom a opätovne k vzájomnému zbližovaniu.
Moskva a Ankara kolíšu aj dnes medzi konfliktmi nabitými a rovnakými záujmami. Zrejme sme si už príliš zvykli, že táto situácia tuná existuje ako vlastný fenomén, takže vzniká dojem: že spolužitie vedľa seba, bolo pre naše krajiny vždy obmedzujúce, avšak rozchádzanie sa od seba nemožné.

Turecko je jediná krajina NATO, s ktorou má Rusko podpísaných viacej ako 6O dohôd, zmlúv a ostatných dokumentov: o budovaní priateľstva, kontaktov vlád, výmien a konzultácií, nehovoriac o hospodárskej spolupráci od rybárstva, cez atómovú energiu, až k rope a plynu. Aj pri stretnutí v Moskve bude možno „voňať“ suroviny.
Gazprom dodáva Turecku v súčasnosti 63 % celkovo veľmi naliehavo potrebného plynu (tretie miesto po Nemecku a Taliansku) a je pripravený na ešte väčšie dodávky.
Jedna časť z nich je pumpovaná cez Ukrajinu, Moldavsko, Rumunsko, Bulharsko, tá druhá cez plynovod Blue-Stream cez Čiene more. V uplynulom roku predstavovali dodávky 25 miliard kubických metrov, 10 miliárd z toho bol pumpovaných cez potrubie Blue-Stream.
V uplynulom januári bolo Turecku dodávaných namiesto 40 miliónov denne, denne 48 mil. kubických metrov plynu. Rusko práve navrhlo, stavať v Čiernom mori ďalšiu vetvu Blue-Stream a ešte viacej plynu pumpovať, čo by status Turecka ako križovatky energií ešte viacej zvýšilo. Pri nastávajúcich rokovaniach v Moskve to príde istotne do reči .

Ruské dodávky ropy Turecku predstavujú cca 1,8 miliardy dolárov ročne, k tomu sa pridávajú 1,2 až 1,3 miliardy dolárov za ropné produkty.
V súčasnosti sa Turecko pripravuje na stavbu veľkého ropovodu Samsun-Ceyhan. Tento projekt bol potvrdený ešte v r. 2006. Prezident Gül vyhlásil pred relatívne krátkym časom: "Chceme spoločne s Ruskom realizovať projekt ropovodu Samsun - Ceyhan."

550 kilometrov dlhé rameno má prepojiť turecké morské kúpele Samsun na Čiernom mori s  Kirikkale (15 kilometrov vzdialené od Istanbulu) na už existujúce ropné vedenie Ceyhan-Kirikkale. Plánovaná kapacita nového potrubia by mala predstavovať 50 až 70 miliónov ton ropy, ktorá má prísť do stredozemného prístavu Ceyhan z Ruska a Kazachstanu.
Turecko už vždy veľmi dobre vedelo vo svojich vzťahoch k Európe zahrať „ruskou kartou“.  Keď napríklad Turecku, na stretnutí EÚ v Kodani v roku 2002 bola odmietnutá „vstupenka“ do EÚ, odcestoval turecký premiér Tayyp Erdogan zakrátko neskôr do Moskvy. Ankara môže vytĺcť veľa kapitálu z toho, keď demonštruje alternatívy vo svojej politickej orientácii
Vstup do EÚ sa Turecku aj teraz zamieta. To vyhlásili už francúzsky prezident Nicolas Sarkozy otvorene a spolková kancelárka Angela Merkelová s rukou pred ústami. Ak Paríž a Berlín nechcú mať niekoho v EÚ, tak sa to stane a nie inak.

Pritom sa EÚ chová zvláštne, pretože trvá na tom, že Turecko má vstúpiť do stavby plynovodu Nabucco a pripraviť na to aj peniaze. Turci zatial vyčkávajú a signalizujú: v princípe sú veľmi zato, chcú však, že im Brusel výjde v ústrety a otvorí im dvere do EÚ.
V opačnom prípade, ako dal premiér Erdogan v Bruseli na vedomie, budú konať podľa pra-vidla: Keď nás nechcete, môžete nás mať radi !

Russland-Türkei-Gipfel: Schachzug gegen EU in petto? http://de.rian.ru/analysis/20090212/120110560.html