06.01.2010

Turecko, Kurdi a únia

Nedávno vyšla v Kurdskom inštitúte v Bruseli knižka Elisabeth Marescotovej Turecká republika a kurdská otázka s podtitulom Tragická konfrontácia. Pozoruhodná publikácia umožňuje nazrieť „pod pokrievku“ tureckej spoločnosti, no najmä na absolútne neprijateľný prístup Turecka ku kurdskej menšine.

Vyše 160-stranová kniha nás inšpirovala k nasledujúcemu krátkemu exkurzu tureckou históriou od pádu Osmanskej ríše až po súčasnú spoločensko-politickú realitu Tureckej republiky.

Najťažší oriešok
Osmanská ríša trvajúca viac ako päť storočí zaznamenala od 18. storočia úpadok, ktorý už nijaké úsilia o jej modernizáciu nemohli zastaviť. V Európe sa od 19. storočia začali národnosti a národy ozývať s požiadavkami o svoje práva a tieto volania neobišli ani Osmanskú ríšu. Z nich sa na konci storočia zrodilo turecké národné hnutie, ktorého snahy vyústili do revolúcie mladých Turkov v roku 1908 a z nej sa zrodila konštitučná monarchia.
Na území Anatólie (územie, na ktorom vznikla Turecká republika) sa však okrem Turkov nachádzali aj iné národnosti, a to najmä kresťanskí Arméni, hrdí na svoju slávnu minulosť, a moslimskí Kurdi. Arméni boli prakticky zlikvidovaní v genocíde v rokoch 1915 - 1916, ktorú Turecko dodnes odmieta priznať.
Kurdi, napriek tomu, že sú moslimovia, sa nikdy nezačlenili do anatolskej populácie, keďže ich jazyk, tradície, zvyky a tiež územie je určené prírodnými hranicami, v rámci ktorých počas storočí praktizovali svoj kočovný život. Nielen to ich odlišovalo od Turkov, ale aj ich kmeňový feudálny systém. Kurdská otázka sa tak stala najťažším orieškom pre mladý štát.
Hnutie mladých Turkov analyzujúc úpadok impéria, úlohu náboženstva a islamu bolo ovplyvnené sčasti Francúzskom a sčasti Sovietskym zväzom a nazdávali sa, že riešenie nespočíva vo vymazaní náboženstva, ale skôr sekularizácii spoločnosti. Zabudli však na to, že každá sekularizácia spoločnosť rozdeľuje. Okrem toho je sotva možné vytvoriť moderný zjednotený štát, čo bolo ich cieľom, keď sa ignorujú potreby silných etnických a národnostných spoločenstiev, ktoré tam žili dávno pred príchodom Turkov.

Nacionalistická propaganda
Po podpise Sykes-Picotovej dohody, na základe ktorej si mocnosti chceli rozdeliť Osmanskú ríšu, si územné nároky a snahu o vlastný štát robili nielen Turci, ale aj Arméni a Kurdi. Národné hnutie Mustafu Kemala (nazývaného Atatürk – v preklade otec Turkov) vyústilo do vyhnania gréckych kresťanov a povstania Kurdov v roku 1920, ktoré však kemalisti potlačili. Zásluhou svojich výnimočných schopností dokázal Atatürk odraziť mnohonárodnú okupáciu Anatólie a v októbri 1922 bola vyhlásená republika, ktorej sa stal prvým prezidentom. Po štyroch mesiacoch bol zrušený kalifát a členovia osmanskej dynastie boli nútení odísť do exilu. Nastalo nútené presťahovanie asi milióna Kurdov, čím sa mala docieliť ich asimilácia. V roku 1924 prišlo nariadenie zakazujúce používať iné osobné a miestne mená ako turecké. Menili sa kurdské názvy miest, Kurdi nesmeli dávať svojim deťom kurdské mená a aj samotné používanie kurdského jazyka bolo trestné. Keďže sa v Turecku de facto odoprela existencia akémukoľvek netureckému etniku, prestáva sa hovoriť o Kurdoch a začína sa používať označenie „horskí Turci“ Kurdčina sa stala „nevydareným“ dialektom turečtiny. Zavŕšenie nacionalistickej propagandy prišlo v roku 1935, keď tzv. slnečná jazyková teória ubezpečovala celý svet o tom, že všetky jazyky sveta sa vyvinuli z turečtiny. Ako uvádza Katarína Šantová v článku Kurdský problém v Turecku na webovej stránke www.projectares.sk, Kurdi a Arméni spoznajúc spoločnú hrozbu sa dokázali v niektorých obdobiach spojiť. Napríklad počas povstania Kurdov a Arménov z roku 1930, na čele ktorého stál Ihsánom Núrí paša. Oba národy spájal antagonizmus proti tureckej vláde, a preto vyhlásili spoločný postup proti Ankare, a to vyhlásením nezávislej kurdskej vlády v oblasti Ararat. Následkom krvavo potlačeného povstania bol zákon z roku 1932 o kompletnej evakuácii regiónu. Zámerom zákona bolo rovnomerné rozmiestnenie Kurdov po západotureckom vidieku tak, aby ich počet v nijakej z obcí nedosahoval viac ako päť percent.

Tŕnistá cesta k demokracii
Pomalý a ťažký pochod smerom k demokracii možno v Turecku, inšpirovanom Západom, badať až podstatne neskôr. Osmanská ríša mala svoju prvú ústavu už v roku 1876, jej text bol však motivovaný skôr snahou zapáčiť sa Západu ako skutočným úsilím reformovať systém. Bolo by nespravodlivé nespomenúť reformné hnutie zo začiatku 19. storočia, ktoré chcelo zastaviť úpadok chorého impéria a zároveň si osvojiť západné liečebné metódy. Prvým rozhodnutím bolo odstránenie timaru – systému podobného feudálnemu a položenie základov modernej armády. Na základe európskeho modelu sa vytvorili ministerstvá a centrálna vláda, no išlo o reformy viac-menej kozmetické.
Turecko môže na prvý pohľad vďaka svojim inštitúciám budiť určitý dojem demokracie, keďže ide o model, ktorý je v moslimskom svete špecifický. Demokratický proces v Turecku však nie je výsledkom pomalého dozrievania národa v snahe uznať jeho práva a potreby, ale skôr výsledkom vôle menšiny. Aj preto tu demokracia často býva obeťou prevratov a rebélií. Komplikovaná architektúra demokracie vytvorená profesionálnymi inštitúciami nemá šancu na úspech bez toho, aby bol tento vývoj podmienený procesom evolučným. V Turecku tento proces prebiehal opačne – najprv bola vytvorená ústava a spoločnosť bola donútená k jej akceptácii.

Turbulentné 20. storočie
Demokratický proces v Turecku bol v minulom storočí sprevádzaný násilnými a vojenskými prevratmi a zápasmi o moc, hraničiacimi neraz s občianskou vojnou. Mnohé z týchto prevratov boli priamo podporované západnými mocnosťami a ich záujmami v oblasti (napríklad v roku 1980 podporovaný NATO a USA, o ktorom nositeľ Nobelovej ceny Harold Pinter v roku 1994 povedal: „Jestvuje podobnosť medzi tragickou situáciou vo Východnom Timore a situáciou v Turecku. V oboch prípadoch boli spáchané masakre a zavraždené tisíce ľudí...“). Situácia Kurdov v tomto období kopírovala do značnej miery situáciu v krajine. Kým jeden prevrat im naskytol šancu na zmenu k lepšiemu, výsledkom ďalšieho bolo ich vyvražďovanie. Kým výsledkom jednej zmeny bolo zastúpenie v regionálnych štruktúrach, iná, naopak, spôsobila zrážky medzi kurdskými povstalcami a štátnou mocou.
V roku 1987 si Turecko podalo prihlášku na vstup do Európskej únie. V roku 2001 vláda Bülenta Ecevita začala reformné kroky, ktorými sa chcela priblížiť európskym požiadavkám, no dôsledná transformácia politického systému si vyžaduje nielen ústavné zmeny, ale aj zmeny v oblastiach súdnictva, polície a armády. Napriek zrovnoprávneniu mužov a žien pred zákonom, zrušeniu trestu smrti, zníženiu vplyvu armády Turecko stále prenasleduje občianskych aktivistov, ktorí chcú mierovým spôsobom vyjadriť svoj názor, alebo sa odklonia od oficiálnej tureckej vládnej politiky. Vraždy novinárov v roku 2007 či exil nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Orhana Pamuka sa udiali zrejme aj vinou článku 301 Trestného zákona, ktorý hovorí o podmienkach zadržania, väznenia a ochrany ľudských práv a ktorý obsahuje výrazné nedostatky.

Sloboda tlače
Sloboda tlače je v Turecku len formálnym pojmom a napriek tomu, že vďaka reformám z roku 2004 bola legislatívne umožnená sloboda zhromažďovania, v praxi toto právo čelí značným reštrikciám. Na základe nariadenia súdu bola napríklad zrušená kurdská asociácia, pretože mohla zhromažďovať kurdské archívy, mať vlastné múzeum a knižnicu v kurdskom jazyku.

Sloboda vierovyznania
Pokiaľ ide o slobodu vierovyznania, Turecko samo seba označuje za sekulárnu krajinu, kde všetci môžu slobodne vyznávať svoje vierovyznanie, skutočnosť však za touto deklaráciou pokrivkáva. Grécky ortodoxný seminár je zavretý, verejné používanie titulu ekumenického patriarchu je zakázané, Alévi (15 až 20 percent populácie) majú problémy s otvorením svojich kostolov...

Práva žien a detí
Napriek formálnemu zrovnopráveniu žien v tureckej spoločnosti sú príslušníčky slabšieho pohlavia diskriminované z dôvodu nedostatku vzdelania, silných patriarchálnych väzieb, tlaku rodiny a tiež chudoby. Ich zastúpenie v národnom parlamente a miestnych samosprávach je žalostne nízke. Vzdelanie detí, najmä dievčat, ostáva napriek prijatiu zákona o ochrane detí v roku 2005 rovnako problematické. Mnohé problémy sa neriešia, hoci boli prijaté nové zákony - ich vykonateľnosť je nulová.

Turecko a Európska únia
Turci patria k turecko-mongolskej skupine národov a s prevažne kresťanskou Európou ich spájajú najmä snahy Spojených štátov amerických, ktoré sú snahami ekonomickými a geopolitickými. V rovine zemepisnej patrí Turecko prevažnou časťou svojho územia k Ázii. Susedí s Libanonom, Sýriou, Irakom a Iránom. K pokračujúcim konfliktom v tomto regióne Turecko prispelo spormi o vodu so Sýriou a Irakom, kde značne klesol prietok v tamojších riekach. Tento problém môže byť základom budúcich možných konfliktov, ktoré by v prípade vstupu Turecka do EÚ značne zaťažili úniu s jednotnou bezpečnostnou politikou.
Často sa tiež argumentuje, že akceptácia Turecka s 95 percentami moslimskej populácie do Európskej únie by znamenala vybudovanie pomyselnej diaľnice islamu do Európy.

Roman Nagy, Extra plus 1/2010