ProtiPrúdu
Nezávislý internetový spravodaj

V časoch všeobecnej lži je hovorenie pravdy revolučným činom. G. Orwell  
www.prop.sk



Vymyslený teror - cesta k vojne a diktatúre


Vytvorenie si žiadaného nepriateľa je jedným z najstarších trikov, ktorý sa datuje až k starému Rímu.
V roku 70 pre Kr. ambiciózny a extrémne bohatý muž menom Marcus Licineus Crasus chcel vládnuť Rímu. Je to on, komu sa pripisuje vynájdenie požiarneho zboru. V jeho verzii sa však proti ohňu bojujúci otroci ponáhľali uhasiť oheň , kým on ponúkol odkúpiť budovu za zlomok jej ceny. Ak ju majiteľ predal, Crasus potom oheň uhasil. Ak majiteľ odmietol predať, Crasus nechal budovu zhorieť do tla. Tak sa stal najväčším majiteľom pôdy v Ríme a svoj majetok použil na boj Júliusa Cézara proti Cicerovi.

V roku 70 pred Kr. bol Rím stále republikou, ktorá obmedzovala vládcov v tom čo si mohli a nemohli dovoliť. Crasus nemal však v úmysle tieto obmedzenia dodržiavať a vymyslel plán.

Podarilo sa mu zmocniť povstania, ktoré viedol Spartakus, aby zasadil Rímu úder do samého srdca. Otrok Spartakus sa však nechcel vydať proti Rímu, pretože to by bola samovražda. Nechcel mať s Rímom nič spoločné, chcel odísť na vidiek, použiť ukradnuté peniaze bývalých pánov, najať námorníkov a ujsť na slobodu. Odplávanie na slobodu bola však posledná vec, ktorú Crasus od Spartaka očakával. Potreboval výhodného nepriateľa pomocou ktorého by mohol terorizovať Rím pre svoje vlastné politické ciele. Tak podplatil námorníka, ktorý sa mal so Spartakom plaviť a umiestnil dve légie tak, aby Spartakus nemal na výber, len sa vybrať proti Rímu. Rím prestrašený z príchodu armády gladiátorov vyhlásil Crasusa za svojho vládcu. Crasus potom porazil Spartakovu armádu a napriek tomu, že sláva sa ušla Pompeovi, rímskym konzulom bol vyhlásený Crasus.

Týmto manévrom sa Rimania vzdali republiky. Zanedlho nasledoval prvý triumvirát, ktorý sa skladal z Crasa, Pompea a Cézara. Rimania boli oklamaní k tomu, aby sa vzdali republiky a akceptovali vládu vládcov.

Cézarov politický oponent Cicero hral rovnakú hru proti Cézarovi a tvrdil, že Rím sa stal obeťou pravicového "konšpiračného sprisahania", v ktorom akákoľvek snaha legislatívnych náprav bola považovaná za podozrivé správanie. Na to, aby ukázal aký je Rím nestabilný, najal si Cicero banditov, aby vyrobili toľko nepokoja, koľko len bolo možné a svoju kampaň založil na sľube, že ak bude zvolený s výnimočnými právami, nepokoje potlačí.

O čom Cicero len sníval sa podarilo Hitlerovi. Rovnako ako Crasus nemal ani on v úmysle obmedzovať svoju moc nemeckým právom. Na rozdiel od Cicera boli Hitlerovi banditi dobre organizovaní, nosili rovnaké hnedé košele, avšak ich činy neboli od rímskych nijak odlišné. Vyprovokovali bitky, požiare, bol podpálený Reichstag a Nemci sa vzdali republiky a prijali vládu Hitlera.

Štátom sponzorované školy vám o tom nikdy nepovedia, avšak vlády bežne spoliehajú na podvody aby "predali" svoju agendu ináč mierumilovnej verejnosti. Rimania prijali cisárov, Nemci prijali Hitlera nie preto, lebo chceli, ale kvôli majstrovsky vyrobeným ilúziám ohrozenia, na základe ktorých si mysleli, že nemajú na výber.

V roku 1898 sa William Randolph Hears, majiteľ New York Journal a Jozef Pulitzer a jeho New York World hádali o americkej intervencii na Kube. Hearst vyslal na Kubu fotografa. Keď sa fotografa opýtali aká to bude vojna, Hearst tvrdí, že odpovedal: "Vy urobte fotografie a ja pripravím vojnu." Hearst slovo dodržal a jeho noviny uverejnili strašné správy o ohromných zverstvách proti kubánskemu ľudu, z ktorých väčšina sa ukázala byť nepravdivá.

15. februára 1898 vybuchla americká loď Maine v prístave v Havane. Kapitán Sigsbee, veliteľ Maine upozorňoval, aby o útoku nevyjadrovali predčasné uzávery pokiaľ sa neuskutoční riadne vyšetrovanie príčiny výbuchu. Za toto bol kapitán v tlači obviňovaný za "odmietanie vidieť zrejmé veci." Noviny The Atlantic Monthly neváhali vyhlásiť, že príčina výbuchu nemohla byť nič iné ako zámerný akt Španielska.

S pokrikom "Pamätajte na Maine" išli Američania do vojny proti Španielsku, kde mimo iného vyhrali Filipíny a pripojili si Hawajské ostrovy.

V roku 1975 vyšetrovanie admirála Hymana Rickovera prišlo k uzáveru, že neexistuje dôkaz vnútorného výbuchu. Najpravdepodobnejšia príčina potopenia bol výbuch uhlia v sklade. Opatrnosť kapitána Sigsbea bola opodstatnená.

Prezident Franklin Delano Roosvelt potreboval vojnu. Potreboval vytvoriť vojnovú horúčku, aby zakryl symptómy chorej ekonomiky. Chcel vojnu s Nemeckom, avšak národ napriek niekoľkým provokáciám bol proti vojne. Roosevelt porušil prenájmom pôdy neutralitu a dokonca nariadil potopenie niekoľkých nemeckých lodí v Atlantiku, Hitler sa však odmietol dať vyprovokovať.
Roosevelt potreboval nepriateľa a ak Američania neboli ochotní, museli byť k tomu dovedení. Cesta k vojne sa vytvorila, keď Japonsko podpísalo zmluvu s Talianskom a Nemeckom, pod podmienkou vzájomnej obrany. Hitler by nikdy nešiel s USA do vojny bez ohľadu na provokácie a tak bolo treba vyprovokovať Japoncov.

Prvým krokom bolo vyhlásenia oceľového embarga na Japonsko, čím bolo Japonsko prinútené zabrať minerálne zdroje v Indonézii. Európske národy boli vojnou vyčerpané a Spojené štáty boli jediná moc schopná zastaviť Japonsko pred inváziou Ázie a presťahovať pacifickú flotilu zo San Diega do Pearl Harboru. Roosvelt pritlačil Japonsko do kúta rovnako ako Crasus Spartaka. Japonsko potrebovalo ropu. Napadlo Indonéziu, avšak najprv museli odstrániť americkú hrozbu z Pearl Harboru.

Na rozzúrenie Američanov potreboval Roosevelt otvorený útok Japonska, podľa možnosti značne krvavý. Od toho momentu až po útoku na Pearl Harbour sa Roosevelt uistil, aby jeho velitelia na Havajských ostrovoch o pozíciách japonskej flotily a je zámeroch nič nevedeli. Z útoku vyrobili obetného baránka. Avšak ako armáda v tom čase prehlásila a tiež následné, odtajnené dokumenty potvrdili, Washington o útoku vedel. Vedel presne kde japonská flotila je a kam mieri. (1)
29. novembra minister zahraničia Hull ukázal novinárovi United Press Joeovi Leibovi odkaz s časom a miestom útoku a The New York Times 8. 12. 1941 na strane 13 oznamovali, že čas a miesto útoku sa vedelo vopred.

Často opakovaná lož o tom, že pred útokom Japonci nepoužívali rádio je lož. V archívoch je okrem iných uložená dekódovaná správa, ktorú poslal japonský tankér Shirya, kde vraví: "Pokračujeme na pozíciu 30.00 S,154.20 V. Očakávaný príchod na pozíciu 3.decembra."

Prezident Lyndon Johnson chcel vojnu s Vietnamom. Chcel sa odvďačiť svojim priateľom, ktoré vlastnili zbrojovky. Predovšetkým potreboval provokáciu, ktorá by presvedčila Američanov, že "skutočne niet inej možnosti."

5. augusta 1964 noviny v celej Amerike oznamovali o "obnovených útokoch" proti americkým torpédoborcom vo vietnamských vodách, najmä v zálive Tonkin. Oficiálna verzia bola taká, že severovietnamská torpédová loď zahájila "nevyprovokovaný útok" na americkú loď Maddox počas jej "rutinnej kontroly."

Pravda je, že Maddox sa zaoberala agresívnou výzvednou činnosťou. Pravdou je tiež, že žiadny torpédový útok voči americkej Maddox sa neodohral. Kapitán John J. Herrick volal Washington, že správa bola výsledkom nadmerne dychtivého muža, ktorý zachytil zvuky vlastnej lode a zpanikárčil. Aj keď to vedeli, Lyndon Johnson v celonárodnom vysielaní tú noc oznámil o začiatok leteckých útokov proti severnému Vietnamu ako "odplate" za útok, ktorý sa nikdy neuskutočnil.

Prezident Bush (starší, otec terajšieho am. prezidenta - prop.sk) chcel vojnu v Iraku. Tak ako Crasus, aj jeho motiváciou boli peniaze. Najmä tie ropné. OPEC neudržalo limity na produkciu ropy na Blízkom východe a trh bol presýtený ropou z Iraku, ktorá tvorila jednu tretinu ropných rezerv regiónu. George chcel vojnu, aby tento prúd zastavil a udržal klesajúce ceny (a profit). Tak ako Roosevelt potreboval, aby prvý ťah urobila druhá strana.
Irak sa pokúšal dostať lepší prístup k zálivu, cítil sa obmedzovaný úzkym pruhom zeme severne od kuvajstkých hraníc, ktoré boli blízko nepriateľského Iránu. George Bush, ktorý tajne Irak vyzbrojoval počas vojny s Iránom vyslal odkaz, že Spojené štáty sa nebudú pliesť ak Sadám Husajn zaberie kus Kuwajtu. Sadám tomu uveril a Kuwajt napadol. (2)

Samozrejme Američania nechceli poslať svojich synov a dcéry riskovať svoje životy za ropné produkty. A tak Bush naaranžoval podvod pomocou firiem pre styk s verejnosťou, ktoré vyrástli vďaka platičom daní do najtvorivejších podvodníkov. Tieto firmy vymysleli ohromný podvod v ktorom dcéra kuvajtského veľvyslanca v Spojených štátoch v televízii predstierala, že je zdravotná sestra a uviedla hororový príbeh v ktorom iracké vojská vyrabovali inkubátory kuvajtskej nemocnice a zanechali predčasne narodené deti na zemi zomrieť. Médiá, ktoré tvorili od začiatku súčasť podvodu, sa nikdy nespýtali prečo im ako sestrička nepomohla.

Nahnevaní inkubátorovým príbehom Američania podporili operáciu Púštna búrka, ktorá neodstránila Sadáma z moci, avšak stiahla kuvajstkú ropu z trhu na takmer dva roky a obmedzila iracký export prakticky do dnešného dňa.

Po víťazstve v Iraku sa črtala ďalšia vojna v na nerasty bohatých regiónoch Bosny. A opäť bol na podporu vojenskej akcie použitý podvod.
Bola použitá fotografia (vedľa) Fikreta Alica hľadiaceho cez ostnatý plot, aby "dokázala" existenciu moderných koncentračných táborov. Ako naznačuje nadpis "Belsen 92", boli použité všetky možné príbehy a porovnávania s nacistickými horormi, aby americké jednotky vtrhli do vojny s ďalším národom.

Keď nemeckí novinári išli do Trnopolja, miesta predpokladaných koncentračných táborov nafilmovať dokument, zistili, že fotografia nebola pravá. Tábor v Trnopolje nebol koncentračný, ale utečenecký. A nebol obohnaný ostnatým drôtom. Dôkladné prešetrenie fotografie odhalilo, že fotograf urobil fotografiu cez prerušený plot, ktorý obklopoval dielňu s náradím.
Opäť boli Američania podvedení k činu, s ktorým by inak nesúhlasili.


Kým niekoľko amerických prezidentov vedome začali vojny pre osobné dôvody, nikto z nich to nepriniesol do takého extrému ako Bill Clinton.
Po očakávanom vyjadrení Moniky Lewinsky Clinton nariadil raketový útok na Sudán a Afganistan tvrdiac, že má nevyvrátiteľný dôkaz, že Osama bin Ladín tam vyrába chemické zbrane. Prieskum neodhalil ani jednu z predpokladaných laboratórií, ktorá by takéto zbrane vyrábala. Uistenia CIA, že majú pozitívne testy pôdy sa zrútilo, keď sa zistilo, že nikde okolo bombardovaných miest otvorená pôda nie je. Sudán žiadal medzinárodných pozorovateľov, aby prišli a preskúmali, či zbytky továrne obsahujú stopy nervového plynu o ktorom Clinton trval, že tam je. Nenašlo sa nič. Sudánska továreň bola továrňou na lieky.

Medzitým v Kosove sa začali šíriť príbehy o genocíde, ktoré zaplavovali médiá. Práve tak šokujúce a senzačné a práve tak fiktívne akými sa ukázali byť príbehy Williama Randolpha Hearsta o Kube, vláda a médiá opäť podvádzali svoj národ. Fotografia bola ukázaná na všetkých amerických televíznych staniciach tvrdiac, že ide o jedno zo Slobodanových Miloševicových Migov, ktorý bol zostrelený pri útoku na civilistov. Bližšia prehliadka ukázala, že nápis bol namaľovaný podľa šablóny po anglicky. (podvodov v Kosove bolo oveľa viac - prop.sk)

Tak ako Nemecko za Adolfa Hitlera, existujú udalosti, ktoré zasejú do našich sŕdc strach - takou bol útok na WTC v New Yorku a vo Washingtone, bomba v Olympijskom parku (načasovaná tak, aby odvrátila pozornosť od svedkov, ktorí videli zostreliť let TWA 800). Médiá boli veľmi rýchle aby obvinili "radikálov", "podvratníkov", "pravicových konšpiratívcov" a iných nepriateľov - rovnaké lži, aké používal Cicero alebo Hitler.

Bližší pohľad na "domácich teroristov" prezradí, že nie sú tým, kým by mali byť. FBI mala vo WTC informátora Emada Salama, ktorý sa ponúkol sabotovať bomby. FBI mu povedala "nie." (ide o zbombardovanie WTC z roku 1993 - prop.sk) (3)

Tzv. hniezdo bieleho separatizmu v Eloihm City, občasného domu Timothy McVeigha tri týždne pred zbombardovaním Oklahoma City, bolo založené a vedené informátorom FBI. Nikto nikdy nevysvetlil čo robila druhá dodávka Ryder v tajnom tábore neďaleko Eloihm City dva týždne pred bombardovaním.

Tak ako v Ríme alebo Nemecku, vláda chce naďalej rozšírenie svoje právomoci, aby sa mohla "vysporiadať s krízou."
Je tu však legitímna otázka nakoľko je táto kríza skutočne vážna a nakoľko je výsledkom politických machinácií našich vodcov?
Sú teroristi skutočnou hrozbou alebo sú to len najatí herci s bombami, ktorých platí Cicero a Hitler im dáva hnedé košele?
Pochádza terorizmus v Spojených štátoch skutočne zvonka alebo je to len divadlo pre Američanov a svet, aby sa vzdal republiky a akceptoval totalitárnu moc a nového vládcu?
Rimania nikdy nedostali späť svoju republiku, ktorú raz stratili.

Pamätajte na to, keď vám Crasus povie, že sa blíži Spartakus.
Pamätajte na to, keď banditi v našich uliciach budú konať zjavne tak, aby vyvolali strach.

http://www.whatreallyhappened.com/ARTICLE5/index.html


Späť na hlavnú stránku