Ak sa výskum kmeňových (rodokmeňových) buniek, financovaný americkou vládou, obmedzí iba na 64 línií, tak z výsledných nových spôsobov liečby a liekov bude mať osoh len veľmi malá časť globálnej populácie - biele obyvateľstvo, pochádzajúce z Európy. Väčšina sveta, vrátane východných Aziatov a čierneho obyvateľstva môže prísť nato, že nádejné liečebné kúry až tak nezaberajú.

Problém spočíva v genetike tých 64-roch línií. Tie pochádzajú z embryí kliník pre in vitro oplodňovanie, ktoré slúžia tým párom, čo si môžu dovoliť drahú liečbu neplodnosti. 54 línií rodokmeňových buniek pochádza takmer výlučne od bielych párov a ďalších 10 od južných Aziatov. A to je len veľmi malá časť svetovej populácie.
"Ani 100 línií by nestačilo nato, aby bolo možné liečiť to rozmanité obyvateľstvo bez nebezpečenstva negatívnej reakcie imúnneho systému.", varuje Harold Varmus, bývalý riaditeľ Národného inštitútu zdravia, a Douglas Melton, známy vedec z Harvardu, v článku vo Wall Street Journal.

A skutočne platí - ako môže dosvedčiť každý chirurg, ktorý robí transplantácie - že bunky a tkanivá z jednej osoby sú často nezlučiteľné, keď ich chceme transplantovať osobe inej. Genetická rozmanitosť je tu kritická. "A keď sa výskum obmedzí... iba na malý počet línií (rodokmeňových buniek)...", vraví revolučný biológ z Arizony Joseph Graves, Jr., "...potom môžete vyvinúť liečebné prostriedky, povedzme na Alzheimerovu alebo Parkinsonovu chorobu, ktoré však budú účinné len v malej časti obyvateľstva. Je tu veľa genetických variantov, ktoré možno nájsť len v určitej ázijskej populácii, v malých častiach afrického obyvateľstva alebo iba v určitej časti európskeho obyvateľstva."

V poslednom čase sa objavilo množstvo vyhlásení, že "ľudia sú v podstate na 99,9 percent rovnakí" a že "rasa biologicky vlastne vôbec nezaváži". Istý všeobecne často citovaný článok v New York Times prehnane a nesprávne tvrdil, že "ľudská rasa je vývojovo taká mladá a jej migračné cesty také rozľahlé, náhodné a nestále, že jednoducho nemala dostatok času rozdeliť sa do biologicky príliš odlišných skupín, "rás" alebo len s nepatrnými rozdielnosťami."

Lenže, aj keď sa genetická rozdielnosť presne nezhoduje s etnickou a rasovou, rozdiely tu sú. Súčasní ľudia pozostávajú z navzájom sa prekrývajúcich a nie celkom jasne oddelených genetických zoskupení. Väčšina ľudí má zhodných len asi 40 tisíc génov, celkovo však existuje okolo 500 tisíc genetických komponentov (alebo SNP - single nucleotide polymorphisms), ktoré sú zhodné len v určitej skupine ľudí v niektorej geografickej oblasti. A navyše sa zistilo, že obyvateľstvo v Afrike pozostáva z najväčšieho počtu najviac sa od seba geneticky líšiacich skupín. Politika výskumu kmeňových buniek, ktorá nezahŕňa značné percento bunkových línií rôznorodých afrických skupín, sa bude sústreďovať len na veľmi obmedzenú časť obyvateľstva z celkovej ľudskej rozmanitosti a naisto to negatívne ovplyvní účinnosť liečby liekmi u nezahrnutých častí populácie.

Genetické faktory nám pomáhajú vysvetliť nadmerný počet niektorých ochorení v určitej časti obyvateľstva, i fyziologické reakcie na lieky. Napríklad európski Židia a ich potomkovia častejšie trpia na neurologické onemocnenie Tay-Sachs, kým severní Európania častejšie ochorejú na cystic fibrosis. Prítomnosť istého genetického materiálu predstavuje potenciálny rizikový faktor napríklad Alzheimerovej choroby u bielych, ale pre obyvateľov sub-saharskej Afriky to neplatí.

A naopak, tzv. primaquine citlivosť vyvoláva u ľudí z Afriky, z okolia Stredozemného mora a u Aziatov negatíne reakcie na niektoré lieky. Iný mutovaný gén je zase príčinou citlivosti Japoncov na alkohol. Genetické varianty v rôznych skupinách obyvateľstva sú príčinou sklonov k cukrovke, k istej forme srdcového ochorenia, k astme, trombofílii a iným onemocneniam. Práve gény sú príčinou, že rôzne skupiny populácie odlišne metabolizujú lieky, akým je kodeín, beta-blokery alebo lieky proti depresii. Všetko toto sú "rasové" rozdiely, aj keď vzájomné pôsobenie génov a faktorov životného prostredia je nesmierne zložité.

Vynárajúca sa kontroverzia o používaní kmeňových buniek pri transplantáciách kostnej drene zvýrazňuje tú skutočnosť, prečo tabu produkovať bunky s ohľadom na etnický a rasový pôvod veľmi trvdo zasiahne práve menšiny. Ľudia, ktorí majú veľa predkov zo sub-saharskej Afriky, majú oveľa väčšiu rozmanitosť HLA - komplex génov, ktoré majú vplyv nato, či bude tkanivo alebo orgán telom prijatý alebo nie. A keďže registrácia transplantácie kostnej drene a novšia registrácia rodokmeňových buniek sa buduje zväčša len na bielej populácii, bieli potom môžu oveľa ľahšie nájsť vhodného darcu mimo svojej rodiny, než uchádzači z rasových menšín.

Ako sme sa dostali do tohto zmätku? Veľká zodpovednosť padá na ramená tej kliky vedcov, ktorí presadzovali model, že tu nie sú podstatné genetické rozdiely. V máji minulého roku sa rozpútala doslova búrka, keď New England Journal of Mecidine uverejnil dva články, ktoré sa snažili vysvetliť, prečo sa čiernym obyvateľom s vysokým krvným tlakom a inými kardiovaskulárnymi poruchami nezlepšuje stav tak, ako bielym, keď im predpíšu rovnaké lieky a vysvetľovalo sa to tým, že čiastočne je to aj z dôvodov genetickej predispozície a reakcie na lieky.

To je nehorázne, že uznávaní vedci a lekári kategorizujú veci na základe rasy!", vyslovil sa J. Creig Venter, genetik, ktorého spoločnosť Celera zohrala poprednú úlohu v mapovaní ľudského genomu. (Zaujímavé je však to, že spoločnosť Celera založila celý svoj výskum na vzorke DNA z piatich osôb, čo je veľmi malá skupina.) Stephen Jay Gould z Harvardskej univerzity to komentuje takto: "Štandardné označenia, ktoré kedysi rozoznávavali ľudí podľa "rasy", s týmto nemajú nič spoločné."

Až biomedicínska realita vo forme diskusie o rodokmeňových bunkách si vynútila, aby sme sa takejto piety vzdali. Iba pred pár dňami Stephen Jay Gould požadoval výskum kmeňových buniek ďaleko za limit, ohlásený Bushom. "Musíme používať kmeňové bunky z embryí, keď sa chceme venovať nesmierne dôležitému, nanajvýš nádejnému a hlboko ľudskému výskumu toho, ako špecifické tkanivá a orgány rastú, zo širokého potenciálu skorých buniek, získavaných z oplodnených vajíčok."
Ironické je to, že experti, ktorí ešte pred pár mesiacmi vyhlasovali, že žiadna rasa vlastne neexistuje, pretože ľudia sú geneticky rovnakí, by teraz mali tvrdiť, že rozšírený výskum rodokmeňových buniek je kritický pri raste nových tkanív a orgánov.

Klasické rozlišovanie rás na základe farby pleti je vedecky istotne zjednodušovaním, ale minulé chyby by nemali byť príčinou cenzorovania výskumu, čo by viac ublížilo tým, ktorí ho najviac potrebujú. "Treba brať do úvahy odlišnosti, keď ide o onemocnenia v rôznych rasách.", hovorí genetik Claude Bouchard, riaditeľ Biomedicínskeho výskumného centra Louisianskej štátnej univerzity v Penningtone. "S adekvátnymi opatreniami však môžeme prísť len vtedy, ak sa týmto problémom postavíme zoči voči a nebudeme sa im vyhýbať len preto, aby sme sa držali politickej správnosti".

"Skutočnosť, že monolitické rasové kategorizovanie sa neodráža v genetickom type ešte neznamená, že tu nie sú odlišnosti medzi skupinami obyvateľstva.", dodáva Graves, ktorý je Afro-Američan. "Medzi skupinami SÚ rozdiely. Vidno to na ochoreniach. Ale to má ďaleko k rekonštrukcii stáročnej rasovej vedy."
Genetické profily, ktoré populáciu delia na skupiny, sa však ignorujú, čo potom predstavuje veľké riziko pre pacientov. Napríklad keď ide o rakovinu vaječníkov, židovské ženy z východnej Európy majú šancu ochorieť až 40 krát častejšie než iné, pretože prenášajú gén BRCA1. Môže takáto dramatická vzorka mať vplyv na účinnosť liekov, eventuálne vyrobených na základe výskumu 64 línií rodokmeňových buniek, financovaným americkou vládou?

Polemické požiadavky vylúčiť z biomedicínskeho výskumu rozdielnosti v populácii by nám mohli opodstanene robiť starosti, pokiaľ ide o zneužívanie pojmu "rasa" vedou v minulosti. Ale za to potom budeme draho platiť. Takéto požiadavky obmedzujú potom vedecký a medicínsky výskum iba na rasovo veľmi vymedzenú časť obyvateľstva. A takto sa dejiny môžu zopakovať znovu, pokiaľ ide o diskusie o výskume kmeňových buniek.

Jon Entine a Sally Satel National Post, 3. 9. 2001
(Jon Entine je autorom knihy: "Tabu: Prečo čierni atléti dominujú športu a prečo sa o tom boja hovoriť."
Sally Satel, psychiatrička a prednáša na Fakulte medicíny Yale univerzity, je autorkou odborného článku: "Ako politická správnosť ničí medicínu")