Kate Hudson

Legálnosť vojny v Iraku ostáva centrom intenzívnych debát - rovnako ako výzva, ktorú predkladá povojnový svetový poriadok založený na suverenite národov. Táto výzva však nie je nová. Predchodcom bola bezpochýb vojna NATO v Juhoslávii v roku 1999, tiež bez podpory OSN. Pozrime sa opäť ako sa správali USA, vzor je nepochybný.

Juhoslávia bol suverénny štát s medzinárodne uznanými hranicami, nevyžiadanú intervenciu jej vnútorných záležitostí medzinárodné právo vylučuje. Američanmi vedený útok bol teda ospravedlnený ako humanitárna vojna - koncept, ktorý väčšina medzinárodných právnikov považuje za koncept bez právneho základu. Útok sa konal mimo vlastných právomocí NATO ako obrannej organizácie - tie sa prepísali neskôr, aby umožnili akcie takéhoto druhu. Ako v Juhoslávii, tak aj v Iraku bol konečným cieľom agresora zmena režimu. V Iraku bol dôvodom agresie vlastníctvo ZHN (zbraní hromadného ničenia), v Juhoslávii prevencia humanitárnej krízy a genocídy v Kosove. V oboch prípadoch dôkazy pre takéto obvinenia chýbali: kým však je toto široko akceptovateľné pre Irak, nie je pre Juhosláviu.

Retrospektívne je dnes jasné, že ospravedlnenie pre vojnu bola kalkulovaná provokácia a manipulácia legitímnych sťažností kosovských Albáncov v už beztak napätej situácii.
V roku 1996 KLA (Kosovská oslobodzujúca armáda) zvýšila násilie za kosovskú nezávislosť sériou vrážd policajtov a civilistov v Kosove a vzala si na mušku nielen Srbov ale aj Albáncov, ktorý ju nepodporovali. Juhoslavská vláda považovala KLA za teroristickú organizáciu - čo je opis, ktorý používali aj americkí predstavitelia. V roku 1998 Robert Gelbard, americký envoj v Bosne vyhlásil: "UCK (KLA) je bezpochýb teroristická skupina."

Útoky KLA mali za následok zvyšujúcu vojenskú odozvu juhoslovanskej vlády a v lete 1998 začal intenzívny útok proti KLA. V kontraste s predchádzajúcou začala pozíciou americká vláda hroziť Juhoslávii bombardovaním pokiaľ nestiahne svoje sily z provincie. Američania boli zjavne odhodlaní odstrániť Miloševiča, ktorý prekážal juhoslovanskej integrácii do západných inštitúcií a ekonomických sústav.
Vznikla dohoda a do Kosova boli vyslaní pozorovatelia OSCE na dohliadnutie nad siahnutím juhoslovanskej armády. KLA však využila stiahnutie na obnovenie útokov. V januári 1999 sa konal údajný masaker 45 kosovských Albáncov juhoslovanskou armádou. Už v tom čase a neskôr si dôkazy odporovali v tom, či obete boli civilisti alebo vojaci KLA a či zomreli v boji alebo zastrelením zblízka.

Račak bol však použitý Amerikou ako ospravedlnenie na akceleráciu zapojenia sa do vojny. V 1999 OSCE oznámila, že "momentálna bezpečnostná situácia v Kosove je charakterizovaná neprimeraným používaním sily juhoslovanských autorít v odozve na stále útoky a provokácie kosovských albánskych ilegálnych armád." Keď však skončili rambouilletské rozhovory vo februári 1999, KLA bol uložený štatút národného vodcu. Text z Rambouillet, ktorý navrhla ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová zahrňoval široké slobody a imunity pre vojská NATO v Juhoslávii. Bývalý minister zahraničných vecí Henry Kissinger to opísal ako "provokáciu, zámienku na začatie bombardovania." Juhoslovania to odmietli podpísať a tak začalo 24. marca 1999 bombardovanie.

Napriek tvrdeniam západných vodcov, že juhoslovanský vodcovia sa dopúšťali proti kosovským Albáncom "genocídy", správy o masových vraždách - ako napríklad zavraždenie 700 kosovských Albáncov v Trepce - sa neskôr ukázali byť mylné. Násilnosti vykonávali nielen Srbi, ale aj sily KLA. Vyšetrovacie tímy však v tom čase nenašli dôkazy o rozsahu mŕtvych alebo chýbajúcich ktorých zodpovednosť bola prisúdená Juhoslovancom. Škody spôsobené americkým a britským bombardovaním medzitým rástli a odhadovali sa na 1000 až 5000 civilných úmrtí. Sily NATO používali zbrane s ochudobneným uránom, ktoré sa spájajú so zvýšeným výskytom rakoviny a vrodenými vadami. NATO zničilo srbskú ekonomickú a sociálnu infraštruktúru.

Namiesto vyriešenia humanitárnej krízy, 79-dňové bombardovanie naštartovalo boje stoviek tisíc Kosovanov. Ukázalo sa, že nie je pravda, že bolo vyhnaných pol milióna kosovských Albáncov a z 800 000, ktorí hľadali útočisko v susedných krajinách UNHCR odhadovala, že 765 000 z nich sa vrátilo do Kosova v auguste toho istého roku. Dlhotrvajúcim výsledkom však bolo, že polovica populácie kosovských Srbov - zhruba 100 000 opustila Kosovo alebo bola vyhnaná.
Stála teda vojna za to? Napriek protektorátu NATO-OSN, ktorý bol v Kosove založený, teritoriálna integrita Juhoslávie už nebola ohrozená - Kosovania nezávislosť nedosiahli. Ani západná podpora KLA sa vo voľbách neodzrkadlila: strana Rugova, ktorá nehlásala násilie získala vo voľbách roku 2001 väčšinu.

Medzitým napriek prítomnosti 40 000 - ovej armáde a zložkám OSN v Kosove, Srbi a iné menšiny sú naďalej vyháňané. Dnes sa odhaduje, že ich ostalo čosi cez 200 000. Podpora Miloševiča vďaka vojne vzrástla a zmena režimu nastala kombináciou ekonomických sankcií, volieb a silnej západnej intervencii. Takáto intervencia do vnútorných záležitostí krajiny nevedie vždy k stabilnej, mierovej spoločnosti ako to dokázala vražda srbského ministerského predsedu Zorana Džindžiča, najprozápadnejšieho politika v krajine.

Ako v Juhoslávii, tak aj v Iraku, ilegálna agresia ospravedlňovaná kolotočom lží môže zvíťaziť a zasadiť úder medzinárodnému právu. Ako v Juhoslávii, tak aj v Iraku blaho ľudí prichádza na druhom mieste za záujmami svetových samozvolených sudcov.

Kate Hudson je hlavnou VŠ profesorkou ruskej a východoeurópskej politiky na South Bank University v Londýne a autorka Breaking the South Slav Dream: the Rise and Fall of Yugoslavia
GUARDIAN - 14. august 2003 - http://politics.guardian.co.uk/comment/story/0,9115,1018402,00.html