Rubrika: Správy týždňa 2006 (december)

Jeden z typických článkov americkej žurnalistiky, ktorý vzhľadom k enormne katastrofálnej realite v Iraku a nevyhnutnosti situáciu komentovať sa snaží nájsť vinníkov a odpovede, avšak, ako vždy v tomto hľadaní rovnako katastrofálne zlyháva.  
Ak by sa mu to totiž podarilo, nikdy by nebo uverejnený v Los Angeles Times. A tak sa čitateľom dostane správa bez akýchkoľvek súvislostí, čo je tak typickou črtou západnej žurnalistiky.

Zodpovednosť je jedna z tých cností, tak ako spravodlivosť alebo víťazstvo pravdy, ktoré sú krásne na papieri ale v praxi zvyčajne zlyhajú.
To však neplatí vo Washingtone, kde jeden z najsilnejších mužov prezidentovho kruhu, muž, ktorý  pomohol vymyslieť a vykonať plán irackej vojny, muž, ktorý nasmeroval svoju (svoju, teda ktorú ???-::prop) krajinu do jednej z najväčších strategických katastrof svojej generácie.

Áno, ide o Paula Wolfowitza, ktorého noviny nazývali „hlavným architektom irackej vojny“.  Pred vojnou bol považovaný za jedného z najväčších politických intelektuálov našej doby. Bol vedúcim obranným stratégom, bývalým americkým veľvyslancom v Indonézii a dekanom Pokročilých štúdií na Hopkinsovej univerzite, muž, ktorého názory na demokraciu na Blízkom východe boli brané vážne jednak jeho obdivovateľmi, jednak kritikmi.

Dnes, keď bola jeho politika uvedené do praxe, je Wolfowitza ťažko nájsť v Pentagone. V roku 2005 sa totiž stal  prezidentom Svetovej banky, kde je zaneprázdnený pomocou Afriky.
Čo je mätúce na Wolfowitzovi ako mužovi, ktorý sa vyžíva vo svojej úlohe jedného z najväčších filantropistov – a zatiaľ nepovie  ani slovo o situácii v Iraku. V zopár poznámkach, ktoré odkedy opustil Pentagon utrúsil, hájil správanie sa USA a vyjadril presvedčenie, že Iračania sa nakoniec prebojujú k slobode.

Pozval som Wolfowitza, aby vyjadril svoje názory na vojnu v Iraku alebo problémom demokracie na Blízkom východe. Odmietol: „Nie som viac občanom USA a bohužiaľ nie som ani súkromnou osobou. Pracujem pre 184 krajín, ktoré odo mňa požadujú prácu vo Svetovej banke....“

Pred kongresom v prejave napríklad povedal, že Američanov budú v Iraku vítať ako osloboditeľov a nie ako okupantov a že iracké národné bohatstvo bude stačiť na  jeho obnovu. Odmietol varovania o etnických násilnostiach, ktoré by mohli prerásť do chaotického a násilného Iraku, tvrdiac, že väčšina násilia sa vždy diala za Sadámovho režimu. Jeho podpora Šalábiho nebola nikdy vysvetlená.

Wolfowitz zlyhal v jednej z jeho najprestížnejších úloh: „Občas hovorím o Iraku,“ povedal v jednom z jeho e-mailov.  „Je to však odbočenie, škodlivé odbočenie od toho, čo sa snažím dosiahnuť v Afrike a treťom svete.“

_____________________________________________

Los Angeles Times
http://www.latimes.com/news/opinion/commentary/la-op-efron24dec24,0,2105545.story?coll=la-home-commentary