25.12.2009

 
Zostúpil vari Kristus preto, aby sme sa cítili slušnými ľuďmi?  Aby sme sa napchávali vianočnými koláčmi?  Aby sme preliali hrdlom potoky šumivého vína?  Aby sme sa dojímali pri fujarách pastierov?  Aby sme zakúšali radosť, že sme pokazili prostotu jeho príchodu medzi nás?   "Položila ho do jaslí, pretože v útulku nebolo pre nich miesta." (Lk 2,7)  

Nebolo preňho miesta.  Musí sa narodiť za mestom.  Tak, ako za mestom aj zomrie.   Akosi oprávnene sa pohoršujeme nad tými, ktorí mu zatvorili dvere pred nosom.  Ale môže to byť rozhorčenie falošné.  Môže to byť len pohodlné alibi.  My robíme v skutočnosti ešte horšie.  Naučili sme sa slušným spôsobom a prieči sa nám nechať ho za dverami.  Sme predsa dobre vychovaní ľudia.  A nie ako tí neokrôchanci... 

Nenechávame ho vonku.
Vetríme nebezpečenstvo, pozorujeme jeho znepokojujúcu prítomnosť, chápeme, že sa musíme pred ním brániť.  Ale nenechávame ho vonku.  Dobrými spôsobmi, s tou najjemnejšou diplomatickou obratnosťou, sa nám ho podarí "zneškodniť".  
Blokujeme Vianoce.  A naša operácia je podlejšia, ako keby sme ho nechali vonku.  Ako blokujeme Vianoce?  Takto.  Kristus nám chce priniesť svetlo.   Ľud, ktorý žil v temnote,   zazrel veľký jas   a tým, čo prebývali v krajine tieňov smrti,   vzišlo svetlo.  (Iz 9,1)

A svetlo svieti v temnote.  (Jn 1,5)  
Ale hneď sme si uvedomili, že toto svetlo je nepohodlné, bezohľadné, že sliedi po všetkých kútoch, že obnažuje naše biedy, naše nedokonalosti a ničomnosť.  Je to svetlo, ktorému nestačí byť len ozdobou.  Zaväzuje a vyžaduje si zmenu života.  Je to svetlo neľútostné, nepríjemné.  Provokuje.   A my, namiesto aby sme sa tým svetlom dali premôcť, aby sme sa mu vzdali, radšej mu
konkurujeme.  Staviame proti nemu svoje malé, biedne, smiešne farebné lampióniky.  A napokon robíme ako deti.  Zakrývame si oči päsťami, aby sme sa chránili pred svetlom, ktoré zaplavilo bertlehemskú chatrč.  Zatvorené päste na očiach alebo farebné lampióniky, tak sa nám darí neutralizovať svetlo.  

Kristus nám prišiel darovať radosť  
Anjel povedal pastierom: "Nebojte sa!  Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude pre všetok ľud.  (Lk 2, 10)  
Radosť, že máme Boha, ktorý sa zaujíma o človeka, ktorý zostupuje k človeku, približuje sa mu, stáva sa človekom.  Boh, ktorý zostupuje na cestu človeka, aby spolu s ním kráčal, aby sa delil o jeho biedy, úzkosti, nádeje.  Boh, ktorý prináša záchranu.  Všetkým.  Boh, ktorý sa prejavuje ako milosrdenstvo. Radosť, že človeku sa otvára možnosť, ktorá sa mohla zdať bláznivá.  "Boh sa stáva človekom, aby sa človek mohol stať bohom."  Je to od radosti do zbláznenia.   A predsa nie.  Odmietame radosť.  Kristus prišiel, aby nám priniesol šťastie, ktorém prevyšuje všetky zemské horizonty.  A my ho považujeme za votrelca, za kazimíra.  Za
nepriateľa radosti.  Máme dojem, že nám prišiel uchvátiť zem, otráviť "pozemský pokrm", do ktorého zatíname svoje zuby a nechty.   Radosť?  Nechaj nás len pokojne ohlodávať naše malé ľudské radosti, zabarikádovaných v brlohu svojho spokojného egoizmu...  

Kristus prináša svoj dar  
Lepšie povedané, on neprináša dary.  Sám sa stáva darom.  Darom per excellentiam, v pravom zmysle slova.  A my sa tvárime, akoby sme o dare ani nevedeli.   Na druhej strane veľmi ochotne vybaľujeme a staviame na obdiv svoje malé darčeky.  Tak zadúšame Dar pod hromadou farebného papiera, hračiek, malicherných drobností a všemožného haraburdia.   Operácia sa nám podarila.  Podarilo sa nám zablokovať Vianoce.  Slušným spôsobom.  

Vianoce treba odblokovať  
Vianoce musíme za každú cenu odblokovať.  Beda, ak to neurobíme.  Tu ide o naše poslanie.  Našou úlohou je:  
Premeniť sa na svetlo   Aby toto svetlo nami vnútorne preniklo, aby nás pretvorilo, spriezračnilo.  A aby sa ľudia mohli v nás doň zahľadieť, aby ich oslnilo, aby pocítili jeho čaro a odolali
pokušeniu zatvoriť oči.  

Premeniť sa na radosť  
Nebuďme zachmúrenými, podráždenými, tvrdými a strašnými strážcami pravdy.  Našou úlohou nie je byť žalárnikmi, policajtmi, ale svedkami radosti.  Máme ukazovať, že Kristovo posolstvo je posolstvom spásy a nie odsúdenia.  Posolstvom oslobodenia a
nie útlaku.  Posolstvo radosti a nie smútku.  

Premeniť sa na dar  
Na Vianoce obdarúvame.  Hory darčekov, metráky elegantného papiera, kilometre pozlátených nití, blahoprajné pozdravy, veľké ako plachty.  Myslíme si, že takto splatíme ľuďom dlh svojej vďačnosti.  Bolo by to veľmi ľahké a pohodlné.  Ako kresťania máme povinnosť nie sa obdarúvať, ale stať sa darom.  Aby sa náš život stal
darom bez výhrady.  Pre všetkých.  Lebo všetci ľudia sú našimi veriteľmi.  Lebo každý z nás je dlžníkom všetkých ostatných.  
A musíme mať predovšetkým odvahu zahľadieť sa do tých štyroch Lukášových riadkov ako do zrkadla.  Nájsť tú prostotu.  Rozobrať tie naše obrovské, zložité a teatrálne Vianoce.  A nájsť Vianoce pravé, autentické.  A obohatiť sa tou chudobou.  

 

krátená ukážka z knihy
Alessandro Pronzato: "Nepohodlné evanjeliá"  
Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1986