Keď pred časom Roman F. Michelko napísal svoj článok Príčiny našich zlyhaní, a čo ďalej?, ktorý vzbudil ohlas tak u verejnosti, ako aj u mňa, reagoval som naň svojim článkom, v ktorom som autorovu analýzu doplnil o vlastné poznatky a analýzu skutočností, na ktoré poukázal Michelko. Išlo hlavne o teoretické spracovanie faktov, na ktoré trefne poukázal tento autor, a ktoré si vzhľadom ku svojej závažnosti vyžadovali hlbšiu teoretickú analýzu a interpretáciu.

Nedávno zverejnil Michelko článok V čom je naša bieda, ktorý nadväzuje na jeho predchádzajúci článok. Zachovám tradíciu a reagujem naň článkom ktorý má rovnaký cieľ. V tomto prípade Michelko poukazuje na skutočnosti, ktoré majú význam z hľadiska možných praktických politických odporúčaní pre sociálnu inteligenciu– politický to prvok, ktorý je vytesnený na okraj inštitucionálneho systému. Závažnosť týchto skutočností je daná hlavne ich praktickým dosahom, ak by boli aplikované do praxe. Preto je nutné venovať sa interpretácií Michelkom spomínaných faktov hlbšie.

Michelko poukazuje hlavne na fakt depolitizácie v inštitucionálnom systéme, a to konkrétne na príklade depolitizácie v masmédiách. Zo spôsobu, akým tento fakt poňal, však možno za istých okolností vyvodiť veľmi nešťastné politické odporúčania, preto sa venujeme analýze tohto faktu hlbšie. Aby sme mohli analýzu realizovať na širšom a pevnom teoretickom základe, definujeme si preto predtým problematiku fungovania nášho inštitucionálneho systému, a zasadíme vývoj, na ktorý poukazuje Michelko, do širšieho inštitucionálneho vývoja. Inak by sme tento vývoj analyzovali odtrhnute od jeho základných súvislostí, čo by bola základná analytická chyba. No a nakoniec, naznačíme problém toho, o koho sa tu jedná, problematiku existencie a pozície toho, čo sme nazvali „sociálna inteligencia“. Kto to je, ukážeme v samotnej analýze. Dopredu však môžeme prezradiť, že je to väčšina z nás.

Vývoj inštitucionálneho systému.

V druhej polovici 20. storočia prebehli v našej spoločnosti dve veľké ideologicko–inštitucionálne, teda sociálne transformácie. Prvou bol reálny socializmus, druhou neoliberalistický kapitalizmus. Oba tieto ideologické programy, teda programy usporiadania inštitucionálneho systému spoločnosti (spoločenského zriadenia), nám boli nanútené zvonka, boli výsledkom geopolitických procesov. Boli výsledkom delenia sveta v roku 1945 a 1989. V prvom prípade bola predmetom nanútenia konkrétna podoba systému (stalinský model socializmu), v druhom prípade program ako taký. Toto dokazujú empirické prieskumy. V roku 1990–91 nebola spoločenská objednávka po kapitalizme, objednávka bola skôr na zmiešaný model systému, či umiernenejšiu formu socializmu. Súhlas s naoktrojovaným ideologickým programom bol u určitej časti verejnosti dosiahnutý až s veľkým úsilím, a to za cenu jednak nízkej podpory, jednak odstavenia značnej časti spoločnosti z politiky a jej postupným viac–menej úspešným zatlačením do politickej pasivity. Na toto samozrejme museli byť vytvorené inštitucionálne podmienky. Indoktrinačný neúspech potvrdzujú prieskumy z prvej polovice tejto dekády. Fakt nelegitímnosti ideologického programu ako výsledok jeho vonkajšej nanútenosti, tvorí makroštruktúru problému fungovania politického systému. Makroštruktúra je teda v oboch prípadoch zhodná.

V oboch prípadoch teda bolo nutné presadiť taký ideologický program, takú „politiku“, ktorá bola v rozpore s požiadavkou väčšiny sociálnych skupín v spoločnosti. Takáto úloha logicky nie je realizovateľná bez obmedzenia možností politického výberu. Ak musíte politicky realizovať politicky (sociálne) nelegitímny program, nemôžete vytvoriť legitímny, teda otvorený politický systém. Musíte zabrániť vstupu tých záujmov do politického systému, ktoré nie sú v súlade s týmto programom. Ak sú to záujmy väčšinové, tak musíte zabrániť vstupu väčšinových záujmov do politického systému. Musíte zabezpečiť, aby sa záujmy ktoré sú väčšinové nerealizovali, a záujmy menšinové realizovali. No a musíte to zabezpečiť inštitucionálne, teda konštrukciou politického systému– inštitúcií, ktoré v jeho rámci pôsobia. To je presný opak toho, čo sa nazýva otvorený, alebo proste demokratický politický systém. Hoci v rámci oficiálnej politológie sa (ako ináč) vytvoril celý politologický „priemysel“ ktorý má „vedecky“ vysvetliť, že v Strednej Európe sa stalo niečo ako malý politický zázrak – Zaviesť inštitucionálny/ideologický stav ktorý je v rozpore so spoločenskou objednávkou bez toho, aby bolo nutné obmedziť reálnu otvorenosť politického systému (teda vstup rôznych sociálnych/politických záujmov do politického systému), čo sa inak nazýva aj pluralitným princípom alebo demokraciou, teda vlastne zaviesť niečo proti vôli niekoho bez toho, aby sme museli dotyčného vyradiť z rozhodovania – Pri realistickej analýze, samozrejme, takýto antilogizmus neobstojí.

Na Slovensku ako aj v ostatných stredoeurópskych štátoch, v záujme realizácie neoliberalistickej transformácie, nutne muselo dôjsť k značnému „pritiahnutiu“ parametrov politického (a napokon aj sociálneho) systému, čo znamenalo jednak zánik názorovej opozície v médiách a následne, ako konštatuje profesor Greskovits, aj v straníckom systéme a vo vzťahu opozícia–vláda. Tento proces bol prirodzene sprevádzaný, vznikom novej „oficiálnej“ občianskej spoločnosti, ktorá tvorí tiež jeden z inštitucionálnych prvkov systému. Toto je objektívny, empirický fakt, či ho budeme hodnotiť pozitívne, alebo negatívne. Samo od seba – vzhľadom ku vzťahu spoločnosti k tejto línií – sa to nestalo, tento obmedzujúci rámec bol vymedzený inštitucionálne, a to často dosť striktne. Vzhľadom k objektívne nízkej legitimite realizovaného ideologického programu, tento vývoj viedol k vyradeniu značnej časti spoločnosti, ak už nechceme rovno povedať, že väčšiny, z politiky. Najviac sa to dotklo časti intelektuálov, z ktorých mnohí dodnes nevedia či nechcú pochopiť príčiny, rovnako ako to, že po zmene vlády nedošlo ani v tomto smere ku zmene. Výsledkom týchto objektívnych (a z funkcionálneho hľadiska v podstate nevyhnutných– ak to hodnotíme zo strany oficiálnej línie) procesov boli, ako sme už naznačili, také javy ako zánik pluralitného princípu v inštitucionálnom systéme. Všetky inštitucionálne prvky mali jednu ideologickú farbu, a tak ľudia reprezentujúci názory, hoci reprezentatívne, no ideologicky nežiaduce, boli vyčlenení mimo inštitucionálneho systému. Prebehli analogické procesy, ako pred niekoľkými desiatkami rokov – hoci s inými dobovými kulisami, no analogické. Z funkcionálneho hľadiska išlo o tie isté procesy, a teda často neboli ani po formálnej stránke veľmi odlišné. Nepochopenie týchto základných skutočností – podporených empirickými faktami – znamená nepochopiť, ale hlavne neochotu pochopiť podstatu politických procesov posledných rokov. Tak fakt vonkajšieho nanútenia podoby transformácie, nízkej legitimity programu v cieľovom priestore, ako aj následnej reálnej programovo–ideologickejej uzavretosti inštitucionálneho (politického) systému voči širokej spoločnosti a spoločenskej objednávke (zánik opozičných masmédií, často ani zďaleka nie dobrovoľný, a následne dosiahnutie ideologickej „zhody“ v straníckom systéme, takisto často vôbec nie „medovými“ metódami), to všetko sú fakty ktoré možno empiricky dokázať. A teoreticky veľmi dobre vysvetliť. Pojem „demokracia“ je ideologickou hračkou tak dnes, ako vždy – aj režim v 50. rokoch sa označoval ako najväčšia demokracia na svete. Nie je problém ako „demokraciu“ označiť hocičo.

Práve v týchto systémových a procesuálnych súvislostiach je nutné vysvetľovať a chápať všetky ostatné, subordinované procesy prebiehajúce v rámci politického inštitucionálneho systému. Teda tak v straníckom, mediálnom systéme (ideologickom aparáte), ako aj na poli organizácie a artikulácie záujmov občanov.

Proces, ktorým sa zaoberáme my v tejto analýze, je proces ktorý vo svojom článku V čom je naša bieda popísal Roman F. Michelko.

Prečo prestala existovať politická diskusia v médiách? Pojem politizácie a depolitizácie.

Michelkova analýza poukazuje na to, že „politika“ chápaná ako politická diskusia, či politické spravodajstvo, postupne prestala v obsahovej štruktúre masmédií zaujímať také silné miesto, ako v časoch polarizácie politickej scény. Z toho by sa mali podľa autora odvíjať aj isté odporúčania pre praktickú činnosť každého, kto chce pôsobiť na mediálnom „trhu“. Ako poukazuje Michelko: „Kým do roku 1998 boli všetky noviny až absurdne spolitizované a ťažiskom boli politické komentáre, analýzy, po víťazstve „modrých“ aj u samotných voličov dzurindovskej koalície nastalo značné vytriezvenie a rozčarovanie. Denníky na to reagovali obmedzením komentatívnych zložiek. Tento trend po príchode českého šéfredaktora Petra Šabatu začal u nás ako prvý udávať denník Pravda.  ... Noviny sa čoraz viac stávali informačným servisom pre čitateľov. Ako som už spomenul, v slovenských pomeroch prvá zareagovala na globálne znechutenie voličov z dzurindovskej politiky Pravda. Tá postupne takmer zrušila žáner politických komentárov a profilovala sa predovšetkým celou sieťou príloh......A aj keď sa to robilo často nedokonalo a nie vždy šťastne, noviny vytvorili dojem, že sú pre svojich čitateľov potrebné a mnohí z nich (predovšetkým čitatelia Pravdy) si ich kupovali napriek tomu, že s politickou líniou novín súhlasili čoraz menej.“ Zdôraznime, že OBJEKTÍVNE MOŽNOSTI PROPAGOVAŤ PREZENTOVANÝ IDEOLOGICKÝ PROGRAM DANÉMU PUBLIKU OVPLYVŇUJÚ AJ POTREBU UPÚTAVANIA ĽUDÍ INÝMI TÉMAMI. TO VŠAK NIČ NEMENÍ NA IDEOLOGICKEJ A POLITICKEJ ORIENTÁCIÍ. Ako priznáva i Michelko, tieto médiá nestratili svoju orientáciu, ale prispôsobili ju objektívnym možnostiam jej presadzovania. Mali politické a ideologické komentáre, ladené často vo vysoko dogmatickom duchu. V časoch dočasne vysokej politizácie (napríklad pred voľbami) sa prejavili presne tak isto ako za starých čias „studenej občianskej vojny“. I Michelkom uvedená taktika ktorá viedla k tomu, že pravicové noviny (teda v našich podmienkach tie s neoliberalistickou orientáciou) si kupovali ľudia aj keď s pravicou nechceli mať nič spoločné, iba popisuje jednu – z najčastejšie používaných – stratégií propagovania politického názoru. Skrátka, v skutočnosti nie je nijaký dôvod predpokladať, že občania, ktorí sa postavili proti programu Dzurindovej „transformácie“, sa vzdali politiky sami od seba a dobrovoľne. Úroveň profesionality opozičných masmédií mala samozrejme svoj dosah na ich čítanosť (hoci mohli by sme sa bližšie prizrieť i príčinám tejto nanútenej straty úrovne), ale verifikovať ochotu ľudí vzdať sa „politiky“ v médiách by sme mohli len vtedy, ak by pôsobili relevantné masmédiá, ktoré prezentovali tie politické názory, ku ktorým sa väčšina spoločnosti bola ochotná prihlásiť. A tie neexistovali.

Je nevyhnutné poukázať na základnú chybu Michelkovej analýzy, možno nie celkom úmyselnú, ale významnú. Pojem „politizácie“. A následne, pojem „depolitizácie“. Tu si treba hlavne ujasniť obsah týchto pojmov. Práve o tomto bude pojednávať tento článok. Podstatou vysvetlenia je, že DEPOLITIZÁCIA JE INŠTITUCIONÁLNY, NIE SOCIÁLNY POJEM. Vyjadruje činnosť POLITICKÉHO APARÁTU, ktorý plní – tzv. „depolitizáciou“ – určité politické funkcie. Základná chyba Michelkovej koncepcie spočíva v tom, že nereflektuje rozdiel medzi depolitizáciou inštitucionálnou a sociálnou (ako ukážeme ďalej, táto je v podstate len hypotetický stav), čo sú absolútne opačný význam majúce pojmy. Michelko popisuje de facto stav inštitucionálnej depolitizácie inštitucionálneho systému, ktorý nasleduje po nástupe moci, ktorá fakticky pôsobila bez reálnej programovej, či ideologickej alternatívy. Toto je definícia a v podstate aj jediný analytický význam a obsah pojmu „depolitizácia“. Problém Michelkovej analýzy je práve v tom, že pojem depolitizácie používa takým spôsobom, ktorý túto jeho základnú definíciu dosť abstrahuje, a vytvára tak dojem niečoho úplne iného. K tomu sa vrátime  v závere tohto článku. Prv než sa pustíme do analýzy, uveďme dve základné vlastnosti „depolitizácie“ – následne si vysvetlíme ich príčiny.

1. Trendy depolitizácie sú známe už z bývalého a iných režimov – inštitucionálna depolitizácia nasleduje po nastolení status quo. V takýchto prípadoch sa vôbec nedá povedať, že by médiá stratili svoju politickú a ideologickú orientáciu. Len ju prispôsobili (z hľadiska možností a potreby jej realizácie) novým podmienkam. „Politizáciu“ nepotrebuje moc, ale opozícia.

2. Depolitizácia nikdy nie je – a to zvlášť nie vtedy, ak na to jednoducho nie sú sociálne predpoklady (ak existuje odpor ku ideologickému programu) – sama od seba, nie je definovaná sociálnou depolitizáciou. Práve naopak, musí byť vyvinuté značné úsilie na to, aby mohla prebehnúť. A to hlavne v uvedených podmienkach. DEPOLITIZÁCIA je definovaná inštitucionálne, nie sociálnou objednávkou.

Ako uvádza spomínaný autor, masmédiá prestali uvádzať „politické témy“, teda prestala prebiehať politická polemika. Ale trend nebol depolitizácia ako taká, depolitizácia spoločnosti – iba už nebolo v móde „nadávať na Mečiara“. „Nadávať na Dzurindu“ by sa, ako dokazujú empirické prieskumy, uchytilo. Keďže to však z politických dôvodov nebolo možné, nerobilo sa to... a tento stav bol vymedzený aj inštitucionálne– teda (ne)existenciou príslušných inštitúcií v rámci systému. Absenciou reálne inštitucionálne, teda aj mediálne existujúcej opozície. Aj to je dokázateľný fakt. Je však toto možné nazvať (sociálnou) depolitizáciou? (Chápanou ako stratu sociálnej požiadavky na politizáciu?) Veď v časoch neexistencie politického diskurzu v masmédiách (hlavne po roku 2002) médiá PRÁVE v takých podmienkach, aké popisuje Michelko, pôsobili jednoznačne politicky a ideologicky: tak tým, že etablovali v ideologickej rovine žiaduce stereotypy pre priechodnosť „reforiem“, teda že ich i priamo podporovali – iba tieto otázky nestavali do pozície politickej diskusie –; tak už samotnou „depolitizáciou“ (chápanou ako absenciu otvorenej politickej diskusie) v čase, keď väčšina obyvateľstva PREUKÁZATEĽNE bola proti „reformnému“ politickému programu, a teda, otázky by za normálnych okolností mali byť „politizované“. Na tomto príklade jasne vidíme, ako môže byť (či presnejšie, spravidla aj je) „depolitizácia“ obyčajne len značnou politizáciou. Znova pripomeňme, že depolitizácia, v sociálnom význame tohto pojmu, je v reálnom živote neprirodzený jav. Mohol by nastať vtedy, ak by politika nebola potrebná, teda ak by neexistovala objektívna požiadavka na politickú diskusiu (bol by absolútny politicko– sociálny konsenzus). Iba v takýchto ideálnych podmienkach by mohlo dôjsť k niečomu ako sociálna depolitizácia. Je to však len hypotéza. Historicky taký stav ešte nevznikol. Znamenalo by to, že celá spoločnosť má len jeden názor– vtedy nemá význam viesť politickú diskusiu. Došlo vari – v čase, keď mali (a  stále majú) masmédiá na Slovensku len jeden názor – k niečomu takémuto? Teda nastal takýto ideálny stav, alebo ... vznikla situácia podobná nedemokratickému režimu, charakteristická inštitucionálnou depolitizáciou, inštitucionálne etablovanou a vynútenou rozporom medzi ideologickým programom vlády a prevažujúcou politicko spoločenskou objednávkou?

Na vyššie uvedenom fakte predstava, alebo teória depolitizácie (chápanej ako objektívna, sociálna depolitizácia) pokrivkáva na obe nohy: V časoch Michelkom spomínanej „depolitizácie“ (absencie diskusie v médiách) bola spoločnosť výrazne politizovaná, v tom zmysle, že verejnosť vystupovala PROTI inštitucionálne presadzovanému ideologickému programu, čo je empiricky dokázateľné a dokázané. Médiá v tomto čase „depolitizovali“ svoj obsah, resp. politiku (radšej) vyčlenili na okraj obsahovej štruktúry. (Hoci....naozaj?) Odvádzali pozornosť od toho, čo nebolo populárne – aby to mohlo byť inštitucionálne presadené. Teda to, čo by za normálnych okolností malo byť v rámci politického systému (procesu) a mediálneho priestoru politizované (diskutované), diskutované nebolo. Práve tu nachádzame podstatnú definíciu pojmu politizácia– je to diskusia o nejakom probléme, jeho riešenie ako „issue“, teda témy, ktorá sa rieši v rámci „oficiálneho“ politického systému. Ale toto nemá nič spoločné s objektívnou spoločenskou objednávkou, ani to nie je znakom absencie politiky v masmédiách. Politika nie je to isté, čo politická diskusia. Je vari absencia politickej diskusie – teda toho, čo sa štandardne nazýva politizácia – znakom absencie politiky? Je absencia politickej mobilizácie občanov znakom absencie politiky? Táto otázka je čisto rétorická. Každý nedemokratický režim je charakteristický práve takouto, Michelkom chápanou „depolitizáciou“. Je nepolitický?... Práve k takémuto stavu došlo, po nástupe Dzurindu k moci a po zániku opozičných masmédií. Je to logické:  Aby toto bolo možné, aby sa mediálny aparát mohol takto „depolitizovať“, a plniť tým základnú politickú funkciu v rámci nereprezentatívneho status quo a  transformácie, museli byť na to vytvorené inštitucionálne podmienky – teda museli zaniknúť opozičné masmédiá, čo sa aj stalo.

Teda: absencia politickej diskusie v masmédiách bola, PREUKÁZATEĽNE, výsledkom zániku politickej diskusie v „oficiálnom“ politickom (inštitucionálnom) systéme, na čo samozrejme museli byť primárne vytvorené inštitucionálne podmienky. Nie naopak. Nebola výsledkom („objektívnej“) depolitizácie spoločnosti. Ponechajúc bokom otázku, či je to vôbec možné – takýto stav po roku 2000 určite na Slovensku nevznikol. Práve naopak. Depolitizácia bola inštitucionálna. Absencia diskusie bola preukázateľne VÝSLEDKOM, nie PRÍČINOU zániku opozície v inštitucionálnom systéme – nie v spoločnosti – voči etablovanému transformačnému programu. V masmédiách a následne aj vo vzťahu vláda–opozícia.

Práve odtrhnutie vnímania „trendov vývoja“ na mediálnom „trhu“ od inštitucionálneho vývoja, je základnou chybou Michelkovej koncepcie depolitizácie. Z uvedenej analýzy vyplýva dojem, že autor ju chápe odtrhnute od reality, akoby prirodzený stav, čo môže viesť k nešťastným analytickým záverom. Ale stav zániku mediálnej diskusie – IBA CHARAKTERIZOVANÝ zmenšením priestoru pre politiku– bol výsledkom zániku politickej diskusie v politickom systéme, ktorá bola spôsobená jednoducho inštitucionálnym vyradením nežiaducich, hoci reprezentatívnych, politických názorov. K takémuto niečomu nutne muselo dôjsť, ak mal byť etablovaný transformačný program, s malou legitimitou v spoločnosti. Podobne sa inštitucionálny systém správal pred piatimi desiatkami rokov...

Vráťme sa teda k pojmu D. Depolitizácia môže vzniknúť v zásade ako výsledok: ideálneho stavu, keď dôjde k (značnému) politickému konsenzu v spoločnosti, je teda výsledkom konsenzu. V druhom prípade vzniká ako výsledok potreby inštitucionálne stabilizovať status quo, v rozpore so spoločenskou objednávkou,  teda politický systém (zahŕňajúci i mediálny priestor) musí vyradiť politickú diskusiu. V takomto prípade depolitizácia vzniká v podstate ako výsledok pritiahnutia parametrov politického systému. (Pojem demokracia je natoľko ideologizovaný, že sa mu radšej vyhneme.) Je to inštitucionálne podmienená depolitizácia. Toto sú v zásade dva možné typy vzniku depolitizácie, a teda aj depolitizácie samotnej. Reálne možný je de facto iba ten druhý. Pripomeňme znova, že depolitizácia nie je absencia politiky, ale politickej diskusie. Takto nakoniec operacionalizuje problém aj samotný Michelko – ako zánik „politiky“ v médiách. O depolitizáciu v absolútnom zmysle slova sa jedná len pri prvom type, v prípade druhého ide, vzaté doslova, skôr o značnú politizáciu.

A teraz otázka: Akým spôsobom došlo ku depolitizácií po nástupe Dzurindovej vlády k moci? Odpoveď: Takým istým ako po nástupe každého nedemokratického režimu. V dôsledku pritiahnutia parametrov politického systému. Prestali existovať (v rámci mediálneho priestoru a následne do značnej miery aj v rámci inštitucionálneho systému ako takého) protichodné názory, a následkom toho aj otvorená politická diskusia sa akosi vytratila s masmédií. Ak však podrobíme mediálne obsahy analýze, zistíme, že o vytratení sa politiky nemôže byť ani reči. Médiá informovali v „spoločenských“ a iných rubrikách s ideologickou samozrejmosťou o „potrebných reformách“, zavádzaní „demokracie“ v Iraku, „občianskej spoločnosti“ na Slovensku, hoci reálna občianska spoločnosť na Slovensku neexistuje, a tým legitimovali niečo, čo legitímne nie je... Presne tak isto, ako pred rokom ´89 (iba ideologické stereotypy boli naopak). Predstava „depolitizácie“ teda neobstojí ani pri hlbšej FORMÁLNEJ analýze mediálnych obsahov. Masmédiá, ktoré len krátko predtým, a vlastne aj počas „depolitizácie“ jasne deklarovali svoju silnú ideologickú orientáciu, neprestali robiť politiku ani na chvíľu– iba ju robili spôsobom adekvátnym tomu, ako sa robí po nastolení ideologickej jednofarebnosti v inštitucionálnom systéme. Toť „depolitizácia“.

Otázka depolitizácie je teda otázkou inštitucionálneho aparátu. Pojem „Depolitizácia“ a jav ktorý označuje (inštitucionálna depolitizácia), nie je použiteľný na vysvetlenie záujmu ani správania spoločenských vrstiev, ale moci ktorá kontroluje inštitucionálny aparát. Je to deskriptívna kategória na popísanie stavu politického systému v podmienkach jeho programovej/ideologickej nealternatívnosti.

„Politika“ a „nepolitika“ v politike, alebo zánik politickej diskusie = najväčšia politika.

Ako Michelko popisuje našu situáciu: „Najlepšie ju vystihuje konštatovanie, že „ak by voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zrušili“. Je to možné preto, že hlavný mediálny prúd, teda všetky relevantné printové a elektronické médiá, sú priamo nástrojom na roztáčanie konzumnej špirály. Inzercia je závislá od počtu konzumentov, teda od „podliezania väčšinového vkusu“. Okrem toho majú tieto médiá ešte jednu „osvetovú“ misiu – obhajobu idey nedotknuteľnosti súkromného kapitálu, ktorý preto, aby systém prosperoval, musí mať čo najmenej bariér. Výsledok je potom jasný. Máme tu nepredstaviteľne silné mediálne cunami hlavného mediálneho prúdu.“ 

Tu Michelko iba pomenoval základné parametre SYSTÉMU, V KTOROM PRESTALA EXISTOVAŤ POLITICKÁ DISKUSIA. Teda jednofarebného inštitucionálneho systému. MÉDIÁ V TAKOMTO SYSTÉME NAOZAJ NIE SÚ „POLITICKÉ“– PLNIA UŽ IBA IDEOLOGICKÉ FUNKCIE. Teda: „politika“ v médiách nie je. Je tam už iba ideológia. Michelko popísal situáciu presne analogickú (len v opačnom ideologickom garde) tej, ktorá vznikla po nástupe reál–socializmu. Keďže inštitucionálny systém (politický systém) mal len jednu farbu (i napriek deklarovanej viac straníckosti), reálne politické spory sa neviedli. Nebolo treba ľudí „prejedať“ politikou. Médiá proste už iba propagovali stereotypy žiaduce z hľadiska udržania ideologického programu a inštitucionálneho systému ním ustanoveného. Tam patrila aj propagácia socialistického typu konzumu, „socialistického človeka“. Boli to však tie isté masmédiá, ktorých politická farba sa v situácií, keď nejaký politický protivník existoval, jasne politicky vyfarbila. O apolitickosti teda nemôže byť ani reč. Znova sa dostávame ku tej istej analytickej chybe: absenciu politického pluralizmu zamieňame s ústupom politiky zo života. To je však omyl, keď príčinu zamieňame s následkom. Analogická situácia (aj keď s inými dobovými kulisami a nepochybne i viacerými vonkajšími prejavmi) vznikla v súvislosti s potrebou etablovania neoliberalistického transformačného programu. Mechanizmy jej vzniku však nie sú čisto „trhové“– trh by na to sám osebe nestačil.

Práve s touto situáciou potom súvisí aj formálna štruktúra mediálnych obsahov. Ako konštatuje Michelko v súvislosti s tým, čo sa mu javí ako ústup politiky z masmédií: „Až prekvapujúco sa darí ženským časopisom.“ Teda, ako vyplýva z autorovej analýzy, časopisom „nepolitickým“. O nepolitickosti ženských časopisov však nemôže byť ani reč. Na túto skutočnosť poukazuje už ich vlastnícka štruktúra. Vlastnia ich tie isté subjekty ktoré vlastnia aj celkom otvorene politické a jednoznačne politicky orientované médiá. Ono to ani nikdy inak nebolo – a sú na to dobré, funkcionálne dôvody. Možno predpokladať, že by časopisy vlastnené subjektmi prezentujúcimi v „politických“ periodikách (denníkoch) určitý politický názor, prezentovali z hľadiska sociálno–kultúrnej priechodnosti týchto politických programov (presnejšie: jedného programu) protichodné sociálno–kultúrne hodnoty? Alebo že by si tento základný predpoklad etablovania určitého politického (ideologického) programu – priaznivú orientáciu kultúrneho prostredia – dovolili odignorovať? Práve ak sa zameriame na analýzu obsahov ženských časopisov, z hľadiska propagácie ideologických stereotypov, z ideologického hľadiska žiaducich sociálnych vzorov, zistíme, že ženské časopisy sú jasne politicky orientované. (Súvisí to s mimoriadnym ideologickým významom rodových a sexuálnych stereotypov.) Keďže však ich úlohou nie je informovať o udalostiach štátnej politiky, nerobia to prostredníctvom „politických“ rubrík. Robia to propagáciou ideologicky žiaducich sociálnych hodnôt. O tom, že by neboli politické však nemôže byť ani reči.

Depolitizácia a jej analytický význam.

Michelko teda správne vystihol, že došlo k (inštitucionálnej) DEPOLITIZÁCIÍ. Absolútne však zlyháva pokiaľ ide o definovanie samotného obsahu pojmu, ako aj jeho analytického významu. Teda hlavne inštitucionálneho charakteru depolitizácie. Konštatuje pojem, ale jeho význam z autorovej analýzy, možno aj nevedomky, uniká, čo môže mať neblahé analytické následky. Autor popisuje depolitizáciu, absolútne však vypustil ten fakt, že:

1. depolitizácia je stav inštitucionálneho aparátu v podmienkach programovej nealternatívnosti, a vyjadruje proste iba absenciu politickej diskusie. V podmienkach, keď by sa síce uchytila, no z hľadiska ideologického programu nie je žiaduca.
2. depolitizácia je tak v praxi hlavne znakom nedemokratického režimu, alebo aspoň nie veľmi demokratických podmienok. Skrátka, a neutrálnejšie: politicky (sociálne) nereprezentatívneho inštitucionálneho systému. Že k nej došlo v dôsledku pritiahnutiu parametrov inštitucionálneho systému.

Teda depolitizácia je fakt, ktorý iba ilustruje tie skutočnosti, ktoré sú z nášho hľadiska podstatné: Fakt, že v dôsledku poslednej ideologickej a systémovej transformácie (presne ako aj za tej predošlej), vzhľadom k nízkej legitimite programu v rámci cieľového sociálneho systému muselo dôjsť ku vyradeniu značnej časti spoločnosti z politického systému, čo samozrejme muselo byť zabezpečené inštitucionálne. Intelektuáli, reprezentujúci reprezentatívny, ale nie ideologicky žiaduci názor, boli celkom logicky týmto procesom najviac politicky postihnutí.

Podstatná chyba Michelkovej koncepcie depolitizácie ktorú skonštruoval vo svojej analýze, teda spočíva v tom, že to, z čoho urobil Michelko objav č. 1, je v skutočnosti podružný fakt. Uvedomme si tiež nešťastnosť takéhoto „objavu“ z ideologického hľadiska. Veď predstava, že absencia politickej diskusie (v systémových podmienkach, ktoré ju neumožňujú), je výsledkom spoločenskej objednávky, vlastne legitimizuje stav. Ak je to naozaj tak – mohli by sme povedať napríklad v 50. rokoch – tak potom jednofarebný mediálny (i politický) systém vlastne nie je výsledkom nedemokratických pomerov, ale demokratických. Tu sa natíska otázka, prečo by sme sa mali faktom ABSENCIE POLITIKY A POLITICKEJ DISKUSIE V MÉDIÁCH vôbec zaoberať, ako problémom odtrhnutým od ostatných súvislostí, a to hlavne inštitucionálnych. Tak vlastne podsúvame zamlčaný predpoklad, že takýto stav tu je vari sám od seba... Prečo sa nezaoberať tým, prečo tu takýto stav je? Pojem depolitizácie v médiách, v podstate z analytického hľadiska nič neznamená, pretože sám osebe neznamená nič. Ako sme naznačili vyššie, pojem depolitizácia je iba deskriptívna kategória na popísanie stavu politického systému v podmienkach jeho programovej/ ideologickej nealternatívnosti. Môže byť pre nás zaujímavý jedine ako fakt dokazujúci, že v médiách či politickom systéme absentuje politická diskusia. Tento fakt je – ak vezmeme v úvahu, že ako prirodzený by takýto stav mohol vzniknúť len v ideálnych podmienkach – vždy značne podozrivý, pokiaľ ide o charakter inštitucionálneho, politického systému. To nás upriamuje na otázky súvisiace so status quo a jeho systémovými podmienkami. Pri ich analýze sú však podstatné iné, systémové parametre: v zásade ide o parametre, ktoré vypovedajú o charaktere inštitucionálneho systému. Toto je otázka, ktorá je pre nás podstatná. Fakt absencie politickej diskusie v médiách a následne v systéme má pre nás význam jedine preto, aby sme sa mohli zaoberať tým, ako a prečo k nemu došlo. No a toto pre nás nepredstavuje nijakú veľkú neznámu. Práve tento problém – že po roku 1998 došlo ku inštitucionálnemu vyradeniu opozície z politiky, a že názory ktoré boli vyradené ako nežiaduce, boli (vzhľadom k nízkej legitimite neoliberalistickej transformácie) značne reprezentatívne – je kľúčovým problémom súčasnej slovenskej politiky. Od neho sa odvíjajú problémy: politických obetí transformácie, uplatnenia sa ľudí, ktorí boli vyradení na okraj inštitucionálneho systému, resp. mimo neho, hoci sú sociálne–politicky reprezentatívnejším prvkom ako ideologický status quo, otázka demokracie a samozrejme, problém pomenovania problému. Depolitizácia, absencia diskusie, je iba – analyticky nie veľmi smerodajný– následok, či prejav týchto procesov a ich výsledného stavu.

Sociálna inteligencia ako opozícia.

Uvedená, teoreticky až banálna (Michelko nakoniec nie je politológ), no politicky významná teoretická chyba Michelkovej, inak zaujímavej analýzy, sa pretransformovala do dosť nešťastného politického odporúčania, ktoré z analýzy vyplýva. Názor, že potenciálna opozícia, teda národná a ľavicová („sociálna“) inteligencia ktorej sa procesy ideologického vyčistenia inštitucionálneho systému najviac dotkli, by sa nemala mediálne „politizovať“, je neopodstatnený. Pretože, ako sme uviedli, objektívne ku depolitizácií AKO TAKEJ (teda spoločnosti) nedošlo. Za takýchto okolností treba iba nájsť vhodný spôsob politizácie. Otázka „neprejedania obecenstva“ istými témami a rubrikami je otázkou taktiky, nie stratégie, a nie je to nič nové pod slnkom. Toto p. Michelko akoby nepochopil. Depolitizácia, či inak povedané politická demobilizácia občanov, je snom každého (nedemokratického, či inak povedané sociálne politicky nereprezentatívneho) režimu ak je pri moci. Politizácia je cieľom opozície. Politizácia je otázkou politickej mobilizácie občanov – ide vlastne o synonymá. Neschopnosť politicky mobilizovať verejnosť, je problém. Vyplývajúci z objektívnych i subjektívnych či inštitucionálnych (systémových) podmienok a faktorov. Nie je však výrazom „objektívnej“ depolitizácie. Je iba výrazom neexistencie alternatívy a teda aj politickej diskusie v rámci „oficiálneho“ politického systému, v rámci inštitucionálneho systému. Je vari neexistencia alternatívy – a to v podmienkach keď bola spoločnosti tá jediná alternatíva dosť násilne nanútená – výrazom niečoho ako objektívna, sociálna depolitizácia?

Pokiaľ ide o sociálnu inteligenciu: Páni, iba ste zlyhali (nie vždy vlastnou vinou) pokiaľ išlo o mobilizáciu občanov. Tento fakt nie je výrazom „depolitizácie“ spoločnosti, ale Vašich subjektívnych a objektívnych možností. Politika neprestala existovať. (Tým, že prestala existovať relevantná politická diskusia v inštitúciách politického systému ako sú i médiá.) Iba Vy ste prestali fungovať v nej, čo viedlo k zániku politickej diskusie. Inštitucionálna „depolitizácia“ je teda tohto následkom – ak by ste sa do politiky vrátili, bolo by po „depolitizácií“, až by Vám to bolo nepríjemné... Nemôžete si neschopnosť alebo nemožnosť vytvoriť alternatívu ospravedlňovať tým, že je to tak správne, a že to tak ľudia chcú. Nechcú! Je to dokonca empiricky potvrdený fakt. Odozva na prvý Michelkov článok, z ktorej je tento autor prekvapený, nevypovedá o ničom inom, iba o tomto. Preto by ste ani nemali preberať ideologický slovník Vášho protivníka. Samozrejme, ak sa nechcete transformovať na bábkový, prorežimný „disent“. Táto funkcia je dobre známa v každom vyspelejšom režime. (Bez ohľadu na mieru jeho demokratickosti, ktorá sa hlavne časom mení.) Je veľmi pohodlná. Nechať sa zabedniť do tejto pozície však znamená prestať politicky existovať.

Ak prestanú politicky existovať tie ideologické prvky, ktoré sú – vzhľadom k vonkajšej nanútenosti ideologického programu – sociálne reprezentatívnejšie, viac zodpovedajúce prirodzenému a kontinuálnemu sociálnemu a kultúrnemu vývoju našej spoločnosti, teda ak prestane politicky existovať slovenská inteligencia, ktorá bola de facto ideologicky vyradená (v záujme transformácie); tak ďalší vývoj slovenskej spoločnosti bude veľmi problematický a s veľmi nejasným koncom. Nebudeme to my, kto bude určovať náš osud, resp., vzdáme sa možnosti čo i len náš vývoj ovplyvňovať. Vzdáme sa možnosti v príhodnej situácií, alebo v situácií keď to bude nevyhnutné pre prežitie národa, zmobilizovať sa okolo niečoho, čo je reprezentatívnejšie ako to, čo nám bolo nanútené zvonka. Pripomeňme, že tak fašizmus, tak stalinský model socializmu ako aj neoliberalistický ideologický program nám boli nanútené zvonka. Vždy sa však našla skupina, ktorá vystúpila proti. V SNP to boli sily „hlásiace sa“ k demokracií (tak kapitalisti, ako aj komunisti sa k nej– na rozdiel od fašistov – „hlásia“), v čase Pražskej jari to boli Dubček a spol., hlásajúci náš model socializmu. Kto je schopný kontinuálne rozvinúť spoločenskú objednávku dnes? Je vôbec niekto taký?

V prípade rezignácie na potrebu a možnosť akéhosi protitlaku voči – už obligátne – nanútenému ideologickému programu (čo bude do značnej miery bezprecedentná historická situácia, ku ktorej sme však veľmi blízko), sa vzdáme tiež možnosti čeliť brutálnej indoktrinácií stereotypov a vzorov, žiaducich z hľadiska stabilizácie status quo, ktoré sú ale absolútne nezodpovedajúce nami dosiahnutej úrovni socio–kultúrneho rozvoja. Ako jednoduchý, no vypuklý príklad možno uviesť propagáciu stereotypu prostitútnych vzťahov. Z hľadiska sociálnej „legalizácie“ javov a typov vzťahov vznikajúcich v sociálnom systéme je žiaduce tento stereotyp legalizovať ako normu. Preto v istom období prebiehala jasne, systematicky organizovaná mediálna kampaň v ktorej boli tieto stereotypy propagované. Problém bol len v tom, že ako „in“ bol prezentovaný stereotyp, ktorý už naše staré matere považovali za prekonaný a ponižujúci. Nezodpovedal skrátka úrovni sociálneho rozvoja spoločnosti. Tento problém je však oveľa širší ako nami uvedený príklad, a môže mať za následok rozklad socio–kultúrneho systému. Nebudeme ďaleko od pravdy ak povieme, že k takémuto niečomu z veľkej časti už došlo. Vzhľadom k absencií elementárneho know–how v slovenskej politike (ktorú na Slovensku Slováci robia už len z pozícií pomocnej sily) to zatiaľ málokomu čo i len došlo. Pritom ide o jeden z elementárnych politických poznatkov.

Z uvedených dôvodov, je predstava ústupu z politiky nešťastná. Ako sme naznačili, bola by to v podstate nová situácia. Schopnosť uvedomiť si reálnu situáciu, a reflektovať na ňu v zmysle proti–reakcie voči zvonka nanútenému programu, tu bola prítomná v 20. storočí zatiaľ vždy a umožnila nám (hlavne v roku 1944) prežiť. Je až zarážajúce, že dnes táto schopnosť absentuje. Je to dané pravdepodobne tým, že bolo vyvinuté obrovské úsilie na ideologickú dezorientáciu a dezintegráciu všetkých potenciálnych predstaviteľov iného názoru, a v geopolitických podmienkach aké vznikli po roku ´89 (absencia vonkajšieho politického a ideologického protitlaku) bolo toto úsilie, na rozdiel od predchádzajúcich historických situácií, nerušené. Hoci miera vyradenia spoločnosti z politiky v záujme poslednej transformácie je porovnateľná s mierou vyradenia spoločnosti v záujme transformácie predchádzajúcej. Práve toto úsilie umožňuje vytvárať dojem zhody (demokracie) zdanlivo o čosi účinnejšie ako kedysi (alebo presnejšie: o čosi dlhšie ako sa to darilo komunistom v 50. rokoch), a eliminovať schopnosť pomenovať problémy súvisiace so status quo. Vyradenie reprezentatívnych názorov z politiky tak prebehlo možno o čosi viac „hladko“ a demystifikácia je problematickejšia ako v minulosti. A ak aj táto očista inštitucionálneho systému neprebehla až tak hladko, podstatné je, že tu nie je nik, kto by to dokázal pomenovať. Práve absencia akéhokoľvek vonkajšieho protitlaku, teda geopolitický faktor, je rozhodujúci faktor, ktorý napomáha stabilite týchto procesov. Ak by v 50. rokoch neprebiehala studená vojna, a procesy by prebiehali podobne nerušene ako dnes, pravdepodobne by nedošlo k nijakej demystifikácií, ale ani k rehabilitáciám. A na tie čaká už aj dnešná doba.

Práve v takýchto podmienkach – napriek Michelkovej možno trochu prehnane optimistickej viere v to, že je to ešte stále o čosi lepšie ako za bývalých režimov – by bolo nešťastím ak by sme sa vzdali jednak uvedomenia si reálnej situácie a jej zasadenia do širších geopolitických súvislostí a historických analógií, jednak toho, čo sme mali aj za bývalého režimu, ba dokonca aj za režimu fašistického (!) – skupinu intelektuálov, ktorí sú schopní uvedomiť si reálnu situáciu a ako relevantná politická sila presadiť to, čo je sociálne reprezentatívnejšie; či už v podmienkach priaznivých, alebo v podmienkach nevyhnutných. A tak – i napriek zdanlivej slabosti takého malého sociálno–kultúrneho prvku ako sú Slováci – umožniť jeho existenciu.

Na to, aby sme mohli riešiť takéto otázky, je samozrejme nutné vyjasniť si základné pojmy a kategórie dnešnej situácie. Len na okraj dodávam, že prvý problém ktorému sa v takýchto prípadoch čelí, je vždy snaha o zmätenie potenciálneho politického subjektu prostredníctvom všetkého možného, čo len je k dispozícií. A k dispozícií je toho dosť... Diskusia by sa mala zamerať na to, ako vyriešiť otázku existencie sociálnej inteligencie, značnej časti ba asi väčšiny intelektuálov tohto národa, ako sociálno–politického subjektu, v podmienkach, ktoré popísal Michelko vo svojom článku Príčiny našich zlyhaní, a čo ďalej?, a ktoré som sa ja snažil interpretovať v komplexnejšom teoretickom a analytickom rámci. Teda v podmienkach existencie mimo „oficiálneho“ inštitucionálneho systému. Je to otázka zdrojov, organizácie, know–how a idei... a iných problémov, ktoré s nimi súvisia. Nie je to nič nové pod slnkom, ba dá sa povedať, že to vzhľadom ku geopolitickej pozícií Slovákov patrí už ku štandardnej výbave našej politiky ... napriek tomu už len tento základný know–how, tento základný poznatok u nás dnes absentuje. Je však otázne, či je zmysluplná diskusia o týchto problémoch možná bez existencie príslušnej organizácie, teda cez internetové portály, ktoré si môžu prečítať tí ktorí myšlienke prajú, i tí menej prajní... Určite je to lepšie ako nič, no vypovedá  to o absencií „normálnych“ možností politického organizovania. A to je alfou i omegou riešenia.

Milan Ursíny