Aktivisti a disidenti by mali chápať, že sa tu vyvinuli zlé sily a tyranské vlády. Podobne ako sa expanduje ľudské poznanie a vedy, rovnako sa vyvíjajú aj stratégie a nástroje, k akým sa obracajú vodcovia, elity a plutokrati. Tým, že sa poučili z dejín a využívaním nových technológií majú teraz chytrejšie tyranské nástroje. Tie najlepšie z nich zabraňujú povstaniam, revolúciám a politickým reformám. Namiesto aby likvidovali rebeliózne hnutia, nechávajú ich prežívať na okraji spoločnosti ako neúčinné snahy, ktoré rozptyľujú a vyčerpávajú energiu neposlušných a rebelióznych mysliteľov. Skutočná revolúcia zostáva len vyčerpávajúcim snom, zatiaľčo zlým silám sa náramne darí.

Väčšina skorumpovaných a legálne sankcionovaných foriem tyranie je schovaná pod rúškom demokracie so slobodnými voľbami. Najťažšou lekciou všetkých volieb je odpútavanie pozornosti. Nič nezaokryje tyraniu lepšie ako voľby. Len málo Američanov súhlasí s faktom, že ich vláda je vlastne dvojstranovou plutokraciou, na čele ktorej stojí trieda bohatých a mocných. Postupné odbúravanie zákonnosti maskujú každodennými konzumnými slobodami. Keďže ľudia chcú byť šťastní a mať nádej, máme tu epidémiu popierania, zvlášť v súčasnej prezidentskej kampani. Ale ak sa niekto nazdáva, že politik, ktorý hovorí o zmene alebo že výmena stráži v čele strán zvrhne vládnucu triedu, to sa rovná sebaklamu a falošnej nádeji. Taká klamlivá nádej v konečnom dôsledku udržiava pri moci plutokraciu. A dôkazom je to, že plutokracia prekvitá, i keď sa sústavne menia činitele, prísľuby reforiem a strany sa striedajú pri moci.

Nástroje pravej revolúcie sú slabé. Aktivisti a disidenti sa obzerajú späť a vidia úspešné rebélie a revolúcie, a tak si myslia, že súčasné obete tyranie zažívajú dosť bolesti a vidia dosť politickej špiny na to, aby sa vzbúrili. Myslia si, že internetom sa k masám šíri informácia a inšpirácia, čo ich môže motivovať k vzbure. Ale to je mylné. Očakávajú katastrofické ekonomické pohromy alebo katastrofy životného prostredia, aby práve to pomohlo podnietiť rebéliu. Ale aj toto je mylné.

Prečo sú tieto presvedčenia mylné? Mocenské elity majú k dispozícii celý arzenál zbraní na kontrolu a manipulovanie sociálnych, politických a ekonomických systémov globálne: korupciu verejných predstaviteľov, ktorí robia z volieb frašku, korporatívny hlavný mediálny prúd, premieňajúci spravodajstvo na propagandu, manipuláciu finančných trhov, čo vytvára u verejnosti strach a pre privilegovaných zisk, falošnú globalizáciu voľného trhu, ktorá likviduje strednú triedu, rastúcu ekonomickú nerovnosť, ktorá pripravuje masy o čas a drží ich vo finančnej neistote, intenzívny marketing farmaceutík, ktoré udržiavajú masy v pasivite a návykový konzumerizmus, zábavu a hazardné hry, ktoré odvádzajú pozornosť ľudí a pacifikujú ich. Vládnuca trieda vie ako udržiavať stabilitu. Odpútavaj pozornosť más, drž ich stále v strachu a neistote, vymývaj im mozog, urob ich závislými na vláde a na podnikateľskom sektore v snahe prežiť. Vychovávaj ich tak, aby v sebe videli relatívne slobodných spotrebiteľov. Udržiavaj mýtus, že aj obyčajní ľudia môžu zbohatnúť a pridať sa k vládnucej triede, čo síce teoreticky nie je nemožné, ale pre masy to nie je štatisticky významné.

Najťažšie bude pre disidentov a rebelov uvedomiť si, že terapeutický aktivizmus, ktorý im robí tak dobre, absolútne nemá šancu odstrániť zlo a tyraniu. Idealizmus bez praktickej taktiky a symbolické demonštrácie nepredstavujú pre mocenské elity žiadnu hrozbu. Hnev a rozhorčenie si vyžaduje veľkolepé strategické myslenie revolučných vodcov, nielen púhu zmenu.
Tonie je len také ľahké navrátiť moc ľuďom. Ale sú tu tri stragégie, ktoré treba vziať do úvahy:

1. Masy majú skutočnú moc prostredníctvom konzumu, nie ako voliči, aktivisti, či užívatelia internetu. Oslabené odbory, globalizácia, technológie a ilegálne prisťahovalectvo pripravilo pracujúcich ľudí o moc. Národné ekonomiky, zvlášť americká, závisia od spotrebiteľov. Odmietanie bezhlavého nakupovania ako politická zbraň môže donútiť k reformám. Obmedzenie osobnej spotreby a šetrenie, to je zriedkavá forma občianskej neposlušnosti. Spotrebitelia nakupujú, keď niečo chcú, nie vtedy, keď si to môžu dovoliť. Vládcovia nahradili reťaze dlhom a žiadny politický predstaviteľ už veľmi dlhú dobu nebol za ekonomickú rebéliu.

2. Keďže voľby sú väčšmi nástrojom tyranie, než rebélie, masy by mali prestať dodávať hodnovernosti a legitímnosti falošným demokraciám a to tým, že ich budú bojkotovať. Plutokrati chytro zrovnávajú vlastenectvo a dobré občianstvo s hlasovaním vo voľbách a pritom sa zakaždým postarajú o to, aby zmenu nemohol uskutočniť taký, čo si ju skutočne želá, a to ani vtedy, keby ho zvolili. Tí, čo sľubujú zmenu, ako Barack Obama, nepredstavujú smrteľnú hrozbu pre sily zla a korupcie. Je to smutné, ale odmietať voliť v skorumpovanom politickom systéme, to je ďalšia - i keď nepopulárna - forma občianskej neposlušnosti. Nutkanie voliť, to je politické narkotikum, ktoré udržiava pri moci demokatickú tyraniu.

3. Ľudia musia hľadať formy priamej demokracie, ktorá im poskytne skutočnú moc. Celoštátne hlasovania a iniciatívy sa musia stať zákonom; treba uplatňovať stratu mandátu a odvolávanie z funkcie volených predstaviteľov. A najdôležitejším nástrojom sú ústavné zhromaždenia, nepodliehajúce kontrole tých, čo udržiavajú status quo, aby bolo možné uskutočňovať reformy systému, čo vláda nikdy neurobí. ...

(krátené)
Joel S. Hirschhorn, Market Oracle
http://www.marketoracle.co.uk/Article3596.html