09.04.2010

Ak by sa parafrázoval slogan „pražského piráta“ Viktora Koženého
o záruke desaťnásobku, ktorú mali ziskuchtivým občanom dať len Harwardské investičné fondy s určitosťou  možno očakávať, v prípade povolebnej koalície s účasťou SAS, že prvé čo by navrhol tvorca daňovej reformy z roku 2003 a bývalý poradca exministra SDKÚ Ivana Mikloša, dnes už predseda novovzniknutej „SDKÚ-Light“ s názvom Sloboda a solidarita Richard Sulik, by bolo zvýšenie veku odchodu do dôchodku.

             Podvod s kupónovou privatizáciou určite nemožno 
prirovnávať k tzv. „rovnej“ 19% dani zo všetkých druhov príjmov, ktorej základom bola Suliková diplomová práca, ale nemožno si nevšimnúť jeden fakt ktorý s princípom solidarity, ku ktorej sa dnes hlási  Suliková SAS, nemá nič spoločné. V mnohých ekonomicky vyspelejších štátoch, akými sú napr. Švédsko, je všeobecne zaužívaným ekonomickým princípom solidarity, že nadštandartné a vyššie príjmy sú štátom zdaňované vyššou sadzbou, ako príjmy občanov s nižším príjmom. Pokiaľ na Slovensku do daňovej reformy SDKÚ občania mali daň z príjmu, vrátane dane z úrokov vkladov nižšiu a nadštandartne zarábajúci vyššiu, po tejto daňovej
reforme sa to zásadne zmenilo v neprospech väčšiny s nižším príjmom, ktorá sa poskladala na to, aby si milionári, vrátane tvorcu reformy Richarda Sulíka, /(v jednej  televíznej diskusii sám priznal výšku svojho majetku vo výške niekoľkých miliónov)/ na  ich úkor zvýšili svoju životnú úroveň. Bez zveličovania možno povedať, že R. Sulík navrhol rovnú daň hlavne pre seba.

             Tzv. pravicoví ekonómovia sa radi oháňajú tvrdením, ako
táto rovná daň prilákala na Slovensko zahraničných investorov.
Pochopiteľne, tak ako hyeny zacítia zdochlinu na diaľku, rovnako aj tzv. investori, vrátane špekulatívneho kapitálu, zacítia príležitosť ako sa dá zarobiť na úkor štátu a  jeho občanov.

             Inou otázkou, ktorá by si vyžadovala samostatný priestor,
je fakt za akú cenu sme sa po tom, čo sme si rozkradli a vytunelovali prosperujúce fabriky, stali „gastarbaitrami“ vo vlastnej krajine a lacnou pracovnou silou. Aspoň stručne treba pripomenúť, že po „ ekonomickom banditizme“ s názvom, malá privatizácia, nasledovala veľká privatizácia a potom, čo už banky neboli schopné získať peniaze z tzv. nedobytných pohľadávok privatizérov a boli predané do zahraničia, sme si za babku   predali všetky najdôležitejšie strategické podniky. Touto ekonomickou sabotážou sme sa definitívne dobrovoľne, trestuhodne a ľahkomyseľne pripravili o energetickú bezpečnosť a stali sa guberniou zahraničných spoločností. Naši predkovia by sa obracali v hroboch, keby
vedeli, ako sme sa dokázali zbaviť „rodinného striebra“ a ako krajina s obrovskými vodnými zdrojmi predala do zahraničia aj vlastnú vodu a to už dokáže len idiot, alebo zaslepený chamtivec, ktorý si vidí len po koniec nosa a nezaujíma ho čo tu zanechá ďalšej generácii.

Svetové združenie bývalých čsl. Politických väzňov oslovilo listom R. Sulika s návrhom aby do touto stranou pripravovaného referenda
s podružnými otázkami, ktoré netrápia občanov, bola doplnená ako
prioritná otázka týkajúca sa prijatia *účinného* zákona o preukazovaní pôvodu majetku.  Richard Sulik neodpovedal!

              Bývalí politickí väzni a obete komunizmu sa počas ôsmych
rokov tzv. pravicovej  vlády M. Dzurindu dočkali len prázdnych rečí o potrebe reforiem, uťahovania opaskov a zrušenia zliav v doprave. Návrh zákona na odškodnenie obetí okupácie 21. augusta 1968 túto vládu nezaujímal a návrh nakoniec podal vtedy opozičný poslanec R. Kaliňák. Paradoxne, napriek rôznym mediálnym prívlastkom o boľševizme, bola k obetiam komunizmu ústretovejšia vláda ľavicového Smeru. Po dlhých rokoch bol zákonom č. 285/2009 Z.z novelizovaný  Zákon č. 274/2007  Z.z. o príplatku k dôchodku politickým väzňom, tak aby sa vzťahoval aj na niekoľko stoviek sirôt, ktorým  rodičia zahynuli v Gulagoch.

  Čo sa dá očakávať po voľbách v prípade koalície SDKÚ, KDH,
SAS, SMK a Most-Hid?  Vychádzajúc s vyše 60%-ných  volebných preferencii strany Fidesz Viktora Orbana v Maďarsku a očakávaného politického smerovanie zahraničnej politiky tejto strany, by bola účasť SMK a Mostu- Hid, pre Slovensko pohromou a zárukou vydierania koaličných partnerov, ktorí by museli týmto stranám plniť všetky požiadavky, v snahe za každú cenu udržať funkčnosť koalície. Okrem tradičnej pseudo-pravicovej rétoriky o trhovom všelieku a potrebe upevňovania väzieb na MMF a Svetovú banku, s určitosťou to bude opäť potreba *„dokončenia“* ekonomických reforiem a obvinenie predošlej vlády z enormného  zadlženia
a nárastu nezamestnanosti. Jediným východiskom budú opäť reformy a uťahovanie opaskov a opäť sa možno zablysne R. Sulík s nejakou „skvelou“ myšlienkou ako napríklad *zvýšenie veku odchodu do dôchodku,* najlepšie do 75 rokov, možno sa to spojí aj so špeciálnym bonusom niektorej z DSS, ktorá,  za mierny príplatok, poskytne novopečeným dôchodcom odvoz rovno na cintorín. V súvislosti s krízou tu zrejme pribudne nóvum, vo forme invenčne - fundovaného vysvetlenia, najlepšie nositeľmi Nobelových cien
za ekonomiku, ktorí občanov presvedčia o tom, že v súčasnom štádiu kapitalizmu je strategicky potrebné a nutné, aby boli *zisky
kapitalisticky striktne  individuálne* a *straty v prípadoch neúspešných finančných transakcií a permanentných kríz, striktne socialisticky kolektívne*, teda aby si občania uvedomili, že je ich povinnosťou poskytnúť zo svojich daní  bankovým manažérom ďalší kapitál na „úspešné investovanie“ a pochopiteľne aj vykryť všetky straty. V najhoršom prípade sa im  poskladať  na „zlaté padáky“.

             Týmto nechcem tvrdiť, že koalícia Smer, HZDS a SNS bola pre Slovensko spásou a záchranou. V danej situácii SMER nemal na výber a bol nútený, ako sa vraví, uzavrieť pakt s diablom, tak ako to v politike vždy chodí. Teoreticky  by pre udržanie minima v  sociálnej oblasti a znemožnenie ekonomického zneužívania politiky bol Smer – SD a KDH aspoň akou - takou zárukou, praktická realizácia je však značne obtiažna. Hlavným problémom v nastávajúcich voľbách nebude zrejme vyhrať voľby, ale skutočným problémom bude zostaviť funkčnú vládu, ktorá sa nezapredá k tomu aby z vlastných občanov urobila pokusné králiky tzv. ekonomických reforiem, ktorých jediným cieľom bude predĺženie agónie
kolabujúceho finančného systému, založeného na princípe megakasína a ekonomiky, ktorá sa spreneverila strednej triede ako pilieru demokratického kapitalizmu.  Skutočný Demokratický kapitalizmus týmto stratil svoju dušu, a bol nahradený politikou neskutočne zaslepenej chamtivosti, ktorá  umožnila vznik korporatívneho globálneho ekonomického fašizmu, ktorý kolaboruje s hocijakým režimom,  nezaujíma ho náboženstvo, morálka, ľudské práva, politický systém, ale jedine  lacná pracovná sila a zisk. Bohužiaľ tak ako Západ dnes umožnil vznik ekonomickej a vojenskej veľmocí v komunistickej Číne, z ktorej urobil najväčšiu továreň z najlacnejšou pracovnou silou, presne tak v minulosti finančné - bankárske kruhy a priemyselné korporácie, vo svojej chamtivosti po zisku, hospodársky podporovali nástup nacizmu v Nemecku.

Som presvedčený, že strana SAS, v súčasnej geopoliticko-ekonomickej  situácii v akej sa nachádza Slovensko, nikdy nebude skutočnou zárukou slobody a solidarity pre občanov Slovenskej republiky, ale len ďalším nástrojom na ich zneužitie pre cudzie záujmy.                                                                       

František Bednár