rubrika: európa 2009

Záznam prejavu prezidenta ČR Václava Klausa pred europoslancami v Bruseli (19. februára 2009), ktorý vyvolal búrlivé reakcie

Vážený pán predseda, vážení poslanci, vážené poslankyne,

hneď v úvode by som sa vám chcel poďakovať za možnosť vystúpiť v Európskom parlamente, v jednej z kľúčových inštitúcií Európskej únie. Bol som tu síce už niekoľkokrát, ale ešte nikdy som nemal príležitosť prehovoriť na plenárnom zasadnutí. Dnešnú príležitosť si preto vážim. Volení zástupcovia z 27 krajín s veľmi pestrým spektrom politických názorov a postojov sú unikátnym auditóriom, tak ako je už vyše polstoročia unikátnym a v podstate revolučným experimentom sama Európska únia so svojím pokusom urobiť rozhodovanie v Európe lepšie tým, že sa jeho významná časť presunie z jednotlivých štátov do celoeurópskych inštitúcií.

Prichádzam sem medzi vás s hlavného mesta Českej republiky, z Prahy, z historického centra českej štátnosti, z jedného z dôležitých miest rozvoja európskeho myslenia, európskej kultúry, európskej civilizácie. Prichádzam k vám ako predstaviteľ českého štátu, ktorý bol vo svojich najrôznejších premenách  vždy súčasťou európskych dejín, štátu, ktorý sa mnohokrát priamo a významne podieľal na ich utváraní a ktorý sa na nich chce podieľať i dnes.

Český prezident k vám z tohto miesta prehovoril naposledy pred deviatimi rokmi. Bol to môj predchodca vo funkcii Václav Havel a bolo to štyri roky pred naším vstupom do Európskej únie. Pred niekoľkými týždňami tu vystúpil aj predseda českej vlády Mirek Topolánek, tentoraz ako premiér štátu predsedajúceho Rade Európskej únie. Vo svojom prejave sa zameral na konkrétne témy vychádzajúce z priorít českého predsedníctva i na aktuálne problémy, ktorým v súčasnosti čelia krajiny Európskej únie.

To mi umožňuje prísť k vám s témami, ktoré sú o jeden stupeň všeobecnosti vyššie, pohovoriť o veciach, ktoré možno na prvý pohľad nie sú také dramatické ako cesty k riešeniu dnešnej ekonomickej krízy, ako rusko-ukrajinský konflikt o plyn alebo ako situácia v Gaze. Pre rozvoj európskeho integračného projektu však, podľa môjho názoru, majú význam veľmi zásadný.

O necelé tri mesiace si bude Česká republika pripomínať už piate výročie svojho vstupu do únie a bude si ho pripomínať dôstojne. Bude si ho pripomínať ako krajina, v ktorej na rozdiel od niektorých iných nových členských krajín nie je pociťované sklamanie z nesplnených očakávaní spojených s naším členstvom. Nie je to nijaké prekvapenie a má to racionálny výklad. Naše očakávania boli realistické. Dobre sme vedeli, že vstupujeme do spoločenstva vytvoreného a utváraného ľuďmi, nie do akejsi ideálnej konštrukcie vybudovanej bez autentických ľudských záujmov, vízií, názorov, ideí. Záujmy, rovnako ako idey, možno v Európskej únii nájsť na každom kroku a nemôže to byť inak. Vstup do únie sme na jednej strane interpretovali ako vonkajšie potvrdenie toho, že sme sa pomerne rýchlo, v priebehu necelých pätnástich rokov od pádu komunistického režimu, opäť stali štandardnou európskou krajinou. Na strane druhej sme považovali a považujeme aj dnes možnosť svojho aktívneho podieľania sa na európskom integračnom procese za príležitosť využívať výhody už vysoko integrovanej Európy, a zároveň tento proces podľa svojich predstáv spoluutvárať. Za vývoj v Európskej únii cítime svoj podiel zodpovednosti a práve s týmto vedomím pristupujeme k nášmu predsedníctvu v Rade Európskej únie.

Som presvedčený, že prvých šesť týždňov nášho predsedníctva náš zodpovedný prístup presvedčivo demonštrujeme. Aj na tomto fóre by som chcel celkom jednoznačne a pre tých z vás, ktorí to buď nevedia, alebo to vedieť nechcú, veľmi zreteľne a nahlas zopakovať svoje presvedčenie, že pre nás vstup do Európskej únie nemal a nemá alternatívu a že v našej krajine neexistuje nijaká relevantná politická sila, ktorá by tento výrok mohla alebo chcela spochybňovať. Preto sa nás nepríjemne dotýkajú v poslednom čase zosilňujúce a množiace sa útoky na našu adresu, ktoré sú založené na ničím neopodstatnenom predpoklade, že Česi hľadajú iné integračné zoskupenie ako to, ktorého sa pred piatimi rokmi stali členmi. Nie je to tak. Občania Českej republiky vychádzajú z toho, že európska integrácia má potrebné a dôležité poslanie, ktoré pri istom zovšeobecnení chápu nasledovným spôsobom. Je to, po prvé, odstraňovanie zbytočných a pre ľudskú slobodu a prosperitu kontraproduktívnych bariér pohybu ľudí, tovaru a služieb, ideí, politických filozofií, svetonázorov, kultúrnych schém, vzorcov správania, ktoré sa v priebehu histórie z najrôznejších dôvodov utvorili medzi jednotlivými európskymi štátmi. A je to, po druhé, spoločná starostlivosť o verejné statky, patriace na úroveň kontinentu, teda o také projekty, ktoré nie je možné účinne realizovať na báze bilaterálneho rokovania dvoch alebo niekoľkých susediacich európskych štátov. Úsilie o uskutočnenie týchto dvoch zámerov, odstraňovanie bariér a racionálny výber toho, čo sa má riešiť na úrovni celého kontinentu, nie je a ani nebude nikdy ukončené. Rôzne bariéry a prekážky naďalej pretrvávajú a rozhodovaní na úrovni Bruselu je iste viac, než by bolo optimálne. Určite viac, než ľudia žijúci v jednotlivých európskych krajinách požadujú. Ste si toho, páni poslanci a panie poslankyne, iste vedomí aj vy. Kladiem vám preto skôr rečnícku otázku, či ste si pri každom svojom hlasovaní istí, že rozhodujete o veci, o ktorej sa musí rozhodnúť práve v tejto sále, a nie bližšie k občanovi, teda vnútri jednotlivých európskych štátov. V politicky korektnej rétorike súčasnosti sa hovorí aj o niektorých ďalších možných efektoch európskej integrácie, ale tie sú skôr druhotné a zástupné. Navyše sú to skôr ambície profesionálnych politikov a ľudí s nimi spojených než záujmy normálnych občanov členských štátov.

Ak som povedal, že pre nás členstvo v Európskej únii nijakú alternatívu nemalo a nemá, a ja by som to veľmi rád zdôraznil a podčiarkol, ide len o polovicu toho, čo treba povedať. Druhou polovicou je úplne logické tvrdenie, že metódy a formy európskej integrácie, naopak, rad možných a legitímnych variantov majú, rovnako ako ich mali v celom poslednom polstoročí. História sa nekončí. Považovať status quo, teda v súčasnosti existujúce inštitucionálne usporiadanie Európskej únie za navždy nekritizovateľnú dogmu je omyl, ktorý sa, bohužiaľ, stále viac šíri a je v absolútnom rozpore tak s racionálnym uvažovaním, ako aj s celou vyše dvetisíc rokov trvajúcou históriou vývoja európskej civilizácie.

Rovnakým omylom je apriórne postulovaný, a preto rovnako nekritizovateľný predpoklad o jednej jedinej možnej a správnej budúcnosti vývoja Európskej únie, ktorou je ever closer Union, alebo postup k stále hlbšej politickej integrácii členských krajín. Ani existujúci stav, ani postulát nespornosti prínosu nepretržitého prehlbovania integrácie pre nijakého európskeho demokrata nespochybniteľné nie sú, resp. by byť nemali. Ich vynucovanie tými, ktorí sami seba považujú, povedané so slávnym českým spisovateľom Milanom Kunderom, za majiteľov kľúčov európskej integrácie, nie je možné akceptovať. Navyše je zrejmé, že to či ono inštitucionálne usporiadanie Európskej únie nie je cieľom samo osebe, ale že je prostriedkom na dosiahnutie cieľov skutočných. Tými nie je nič iné než ľudská sloboda a také ekonomické usporiadanie, ktoré prináša prosperitu. Tým je trhová ekonomika. To si iste prajú občania všetkých členských krajín, ale v priebehu dvadsiatich rokov od pádu komunistického režimu sa opakovane presviedčam o tom, že si to silnejšie želajú a viac sa o to obávajú tí, ktorí veľkú časť dvadsiateho storočia prežívali neslobodu a bojovali s nefunkčnou, centrálne plánovanou, štátom organizovanou ekonomikou. Títo ľudia sú úplne zákonite citlivejší a vnímavejší na akékoľvek javy a tendencie, ktoré mieria inam ako k slobode a prosperite. Patria k nim aj občania Českej republiky.

Dnešný systém rozhodovania v Európskej únii je niečím iným než históriou preverenou a históriou osvedčenou klasickou parlamentnou demokraciou. Vo veľkom parlamentom systéme je časť podporujúca vládu a časť opozičná. To však, ak sa nemýlim, v európskom parlamente nie je. Tu je presadzovaná alternatíva len jedna a kto uvažuje o alternatíve inej, je považovaný za odporcu európskej integrácie.

V našej časti Európy sme ešte nedávno žili v politickom systéme, kde bola akákoľvek alternatíva neprípustná a kde preto nijaká parlamentná opozícia neexistovala. Získali sme trpkú skúsenosť, že tam, kde nie je opozícia, stráca sa sloboda. Politické alternatívy preto existovať musia. A nielen to, vzťah občana tej či onej členskej krajiny a predstaviteľa únie nie je štandardným vzťahom voliča a politika, ktorý ho reprezentuje. Medzi občanmi a predstaviteľmi únie je navyše vzdialenosť, a to nielen v zemepisnom zmysle slova, ktorá je podstatne väčšia, ako je to vnútri jednotlivých členských krajín. Označuje sa to rôznymi termínmi: demokratický deficit, strata demokratickej accountability, rozhodovanie nevolených, ale vyvolených, byrokratizácia rozhodovania a podobne. Návrhy na zmenu dnešného stavu, obsiahnuté v zamietnutej Európskej ústave, či fakticky málo od nej odlišnej Lisabonskej zmluve, by tento defekt ešte zväčšovali.

Pri neexistencii európskeho demos, teda európskeho ľudu, nie je riešením tohto defektu ani eventuálne posilňovanie úlohy európskeho parlamentu. To by tento problém, naopak, zosilňovalo, a viedlo by to k ešte väčšiemu pocitu odcudzenia občanov členských krajín od organizácií únie. Riešením nie je ani prikurovanie pod taviacim kotlom doterajšieho typu európskej integrácie, ani potláčanie úlohy členských štátov pod heslom novej multikulturálnej a multinacionálnej európskej občianskej spoločnosti. To sú pokusy, ktoré v minulosti zlyhali, pretože neboli prejavom prirodzeného historického vývoja. Obávam sa, že pokusy ďalej urýchľovať a prehlbovať integráciu a rozhodovanie o podmienkach života občanov členských krajín v stále väčšej miere posúvať na európsku úroveň môžu svojimi dôsledkami ohroziť všetko pozitívne, čo bolo za posledné polstoročie v Európe dosiahnuté. Nepodceňujme preto obavy občanov mnohých členských krajín, že sa o ich záležitostiach opäť rozhoduje inde a bez nich a že je ich možnosť ovplyvniť toto rozhodovanie len veľmi obmedzená. Za svoj úspech dosiaľ vďačila Európska únia okrem iného aj tomu, že názor a hlas každej členskej krajiny mal pri hlasovaní rovnakú váhu a nemohol byť nevypočutý.

Nedopusťme vznik situácie, v ktorej by občania členských krajín žili s rezignovaným pocitom, že projekt európskej únie nie je ich projektom, že sa vyvíja inak, než si prajú, a že sú len nútení sa mu podriaďovať. Veľmi ľahko a veľmi rýchlo by sme sa ocitli späť v dobách, o ktorých sme si zvykli hovoriť, že už dávno patria minulosti. To úzko súvisí aj s otázkou prosperity. Treba otvorene povedať, že dnešný ekonomický systém Európskej únie je systémom potlačovaného trhu a nepretržitého posilňovania centrálneho riadenia ekonomiky. Napriek tomu, že nám dejiny viac ako dostatočne ukázali, že týmto smerom cesta nevedie, my dnes týmto smerom opäť ideme. Miera obmedzenia spontaneity trhových procesov a miera politickej reglementácie ekonomiky nepretržite narastajú. K tomuto vývoju v období posledných mesiacov prispieva aj mylné interpretovanie príčin dnešnej finančnej a ekonomickej krízy, ako by ju spôsobil trh, zatiaľ čo skutočnou príčinou je pravý opak. Spôsobilo ju politické manipulovanie trhu.

Znovu treba pripomenúť historickú skúsenosť našej časti Európy a poučenie, ktoré sme si  z tejto skúsenosti odniesli. Mnohí z nás, mnohí z vás iste poznajú meno francúzskeho ekonóma Frederica Bastiata z 19. storočia a jeho slávnu petíciu výrobcov sviečok, ktorá sa stala známym a dnes už kánonickým učebnicovým textom, ukazujúcim absurditu politického miešania sa do ekonomiky. Dňa 14. novembra 2008 si Európska komisia vypočula skutočnú, nie Bastiatovu fiktívnu petíciu výrobcov sviečok, a na sviečky dovážané z Číny uvalila 66-percentné clo. Neveril by som, že sa 160 rokov stará literárna esej môže stať realitou, ale je to tak. Nevyhnutným dôsledkom rozsiahleho  zavádzania takých opatrení je ekonomické zaostávanie Európy a spomaľovanie, ak nie dokonca zastavovanie ekonomického rastu. Riešenie je len a jedine v liberalizácii a deregulácii európskej ekonomiky.

Toto všetko hovorím z pocitu zodpovednosti o demokratickú a prosperujúcu budúcnosť Európy. Snažím sa pripomenúť základné princípy, na ktorých je už po stáročia či tisícročia budovaná európska civilizácia. Princípy, ktorých platnosť je nadčasová a univerzálna, a ktoré by preto mali platiť aj v súčasnej Európskej únii. Som presvedčený, že si občania jednotlivých členských krajín slobodu, demokraciu a hospodársku prosperitu prajú. Zrejme najdôležitejšia pre túto chvíľu je požiadavka, aby slobodná diskusia o týchto veciach nebola považovaná za útok na samotnú myšlienku európskej integrácie. Vždy sme si mysleli, že smieť o týchto vážnych otázkach diskutovať, byť počutý, hájiť priestor každého na prezentáciu iného než jediného správneho názoru, ak s ním hoci aj nesúhlasíme, je práve tá demokracia, ktorá nám bola počas štyroch desaťročí odopieraná. My, ktorí sme si nedobrovoľnou skúsenosťou prevažnej časti svojich životov overili, že slobodná výmena názorov a ideí je základnou podmienkou zdravej demokracie, veríme, že táto podmienka bude ctená a rešpektovaná aj v budúcnosti. Je príležitosťou a je nezastupiteľnou metódou, ako urobiť Európsku úniu slobodnejšou, demokratickejšou a prosperujúcejšou.
Ďakujem vám za pozornosť.

čp

Diskusia: