Koľko mám môže mať človek ?

Ešte aj dnes, keď zaspáva počuje krik tých matiek a detí, ktoré zachraňovala spod rúk nacistických hrdlorezov a trasie sa na celom tele. Rovnako sa jej zjavujú ustarostené tváre matiek, ktoré sa na ňu obracali s jedinou úpenlivou otázkou : Naozaj sa zaručíte, že tieto deti sa zachránia ? ". Spomína, že často, veľmi často keď sa ráno prebúdzala, videla rodičov, ktorí sa nemohli rozlúčiť so svojimi deťmi, držiac ich za ruky odchádzali na svoju poslednú cestu do koncentračného tábora v Treblinke.

" Otec mi vždy hovoril, ak sa človek topí, treba mu podať pomocnú ruku", hovorí dnes 93 ročná Irena Sendlerová, sediac v kresle v starej časti Varšavy. Jej pamäť , to sú nepopísané stránky histórie, ktorú nemôžu zotrieť ani veky. Zostava verná rade svojho otca a mnohým naozaj podala pomocnú ruku. Konkrétne 2500 židovským deťom, ktoré doslova vytrhla z pazúrov holokaustu a pritom zostala neznámou a skromnou ženou, ktorá si plnila svoju povinnosť a dôsledné aj rady otca. O jej činnosti neboli nakrútené žiadne hollywoodske filmy, ktoré by dostali Oscara. Pani Sendlerová vždy zostala v tieni, aj v časoch komunistického Poľska, ktoré jej nemohlo zabudnúť, že zachraňovala životy židov. Jej listina 2500 zachránených detí jeden krát prevyšuje spis Oskara Schindlera, ktorý zachránil 1200 Židov a o ktorom bol nakrútený aj film s niekoľkými filmovými Oscarmi. Musela čakať osemnásť rokov, aby sa mohla pozrieť do Izraela a zasadila svoj strom v aleji pamäti.

Jej história, to je predovšetkým história zachránených detí, takých ako päťmesačné dievčatko Elizabeta, dcéra rodičov - Židov, ktorú zachránila od smrti tak, že ju skryla v skrini na bielizeň vo svojom dome. Rodičia dievčaťa neskoršie zahynuli. Zachránené dievčatko si neskoršie zmenilo meno, dostalo sa do inej rodiny, zmenilo si vieru. " Bez pani Sendlerovej by som nebola medzi živými " hovorí niekdajšie dievčatko, ktoré má dnes už vyše 61 rokov a ktoré sa dozvedelo pravdu o sebe až po 17 rokoch." Najväčšou traumou pre mňa bolo to, že žena, ktorú som celý život milovala ako matku, skutočne nebola mojou matkou" Dnes pani Elizabeta prichádza za Irenou Sendlerovou, ktorú právom nazýva svojou treťou matkou..

Keď hitlerovský wermacht vtrhol do Poľska v roku 1939, Irena Sendlerová ešte nemala ani trinásť rokov. Okupanti okamžite prijali nové zákony proti Židom, oddelili židovské obyvateľstvo do Poliakov. Židovské geto, ktoré malo asi 350 tisíc ľudí, to bolo jedna štvrtina obyvateľstva Waršavy ,bolo vytvorené v roku 1940. V tom čase pani Irena pracovala ako administratívna sila v na mestskom úrade. Prvý rok sa doslova rozdeľovala na časti, aby mohla pomôcť židovským rodinám. Keď geto uzatvorili, situácia v ňom sa veľmi zhoršila, chýbali potraviny, deti začali chorľavieť, začala epidémia. " Bolo to neskutočné peklo - ľudia umierali na stovky, priamo na uliciach, a celý svet sa mlčiac na to pozeral", hovorí pani Irena.

S pomocou svojho starého učiteľa si zadovážila priepustku do geta pre seba a niekoľko svojich priateliek. Nacisti sa báli epidémií, preto sa ponechali lekársku starostlivosť a pomoc na poľských občanov. Pani Spendlerová organizovala celý systém pomoci, vrátane peńazí z mestskej pokladne a dobrovoľných zbierok medzi židovskými organizáciami. Nosila do geta jedlo, predmety dennej potreby, uhlie, šaty. V lete 1942 keď sa začala deportácia Židov z geta do táborov smrti, Irena pochopila, že netreba strácať čas. Spolu so svojimi priateľkami získavala adresy rodín a snažila sa presvedčiť rodičov v gete, aby mohla deti z neho vyviezť a pod cudzími menami ich dopraviť do poľských rodín alebo do detských domovov.

" Zachránia sa ? " , túto otázku pani Sendlerová počúvala denne aj stokrát. Ako však mohla na to odpovedať, keď ani nevedela , či sa jej samej podarí zachrániť. Stala sa svedkom dušu trhajúcich scén- otec bol za, mama bola proti, boli aj hádky, slzy. Väčšiu časť detí odvážali na sanitke z nemocnice, keď ich poskrývali medzi zakrvavené obväzy alebo do mechov. Ďalšie deti odvážali v v smetiarskom aute. Väčšina detí bola vo veku od roka do troch rokov, mohlo sa stáť, že sa rozplačú a momente nemeckej kontroly vozidiel. Anton Debrowski, šofér , odvaha ktorého neraz pomohla v trápení, vymyslel svojský spôsob , aby sa vyhol riziku. Na sedadlo k vodičovi posadil svojho psa a keď počul plač dieťaťa, stúpil alebo potiahol psa za chvost, a pes štekotom " zakryl " plač dieťaťa. Potom ako deti odviedli za brány geta, odovzdávali ich poľským rodinám s ktorými sa už predtým na tom dohodli. Deti dostali nové mená, dokumenty a dokonca ich aj krstili, aby všetko bolo čo najvierohodnejšie..

Irena Sendlerová si puntičkársky viedla ich zoznam. Na zvláštnych lístkoch napísala všetky nové údaje o dieťati, ale aj pôvodné. Tieto lístky schovala do sklenej fľaše, ktorú ukryla vo dvore jednej z priateliek. Takto to fungovala do roku 1943. Vtedy sa na lístkoch nachádzalo už 400 detí. Fašisti ju však zavreli, bili a dokonca jej zlomili aj ruku. Pani Irena nepovedala ani slovo. Odsúdili ju na trest smrti. Zachránila sa však vďaka tým papierikom , lebo len ona vedela mená a priezviská , bez toho, by sa všetko stratilo. Niekoľko dní pred jej popravou, židovská organizácia" Zegota" zaplatila veľkú sumu peňazí jednému z dôstojníkov gestapa. Sendlerovú pustili na slobodu, ale oficiálne ju však vyhlásili za mŕtvu. Musela prijať iné meno, tak isto ako deti, ktoré zachránila. Nemohla sa však už ukazovať v gete, ale to jej nebránilo, aby naďalej aktívne pokračovala bojovať za židovské deti v ilegalite. Podarilo sa jej vytrhnúť " z mašiny smrti" ktorú spustil v Poľsku Himmler ďalších 2000 detí. Niektoré z nich rozmiestnili po detských domovoch, iných sa podarilo dostať do Palestíny. Najväčšia časť však zostala v poľských rodinách a tam sa zžili s rodinami.

Irena Sendlerová sa sama nepokladá za hrdinku " Robila som to, čo som musela urobiť, vôbec som sa nebála", hovorí dnes. Skutoční hrdinovia boli rodičia a deti, ktorí sa museli rozchádzať takýmto spôsobom ". Hrdinkou v jej očiach je Elizabeta, ktorá dnes vedie " Asociáciu detí holokaustu" a ktorá, keď sa dozvedela pravdu o svojom osude v dievčenskom veku, nikdy sa neprestala zaoberať týmito krutými udalosťami. Mnohé z detí sa dozvedeli, že sú rodenými Židmi až po 40 až 50 rokoch a potom sa musela vysporiadať s týmto zistením. Elizabeta takýmto ľudom poskytovala morálnu pomoc. Raz malý chlapec, ktorého pani Sendlerová odovzdávala do poľskej rodiny potom, ako niekoľko mesiacov strávil v detskom domove, kde sa o neho starali mníšky, opýtal sa Ireny " Koľko mám môže mať človek?" Odpoveďou na túto otázku môže byť osud Elizabety, u ktorej v živote boli tri matky a všetky rovnako milovala.

_____________________________________________

Svätoboj Clementis