17.08.2009

Spojené národy schválili 687 rezolúcii o arabsko-izraelskom konflikte. V 101 rezolúciách sa jednalo o otázky utečencov – ale len palestínskych. Ani jediná rezolúcia OSN sa nezaoberala židovskými utečencami z arabských krajín.

„Palestínsky problém utečencov musí byť vyriešený mimo hranice štátu Izrael.“ To vyhlásil izraelský predseda vlády Benjamín Netanjahu vo svojom programovom predslove dňa 14. júla 2009 na univerzite Bar-Ilan v Ramat Gan. Právo na návrat palestínskych utečencov do štátu Izrael nie je z pohľadu Izraela za žiadnych okolností prijateľné. Ako doklad toho, že existuje riešenie arabského problému, uviedol Natanjahu, že „malý Izrael úspešné integroval státisíce židovských utečencov z arabských krajín“

Možno náhodné, ale v každom prípade príznačné, prehovorilo izraelské ministerstvo zahraničia v oficiálnom anglickom preklade Netanjahuova prejave o „desaťtisícoch židovských utečencov z arabských krajín“ Izraelské veľvyslanectvo v Bonnu vo svojom zhrnutí prejavu predsedu vlády už otázku utečencov vôbec nespomenulo – akokoľvek je momentálne tato demografická otázka pravdepodobné jednou z najvážnejších existenciálnych hrozieb židovského štátu Izrael. Vedľa pôrodnosti je údajné „právo na návrat“ najefektívnejšou zbraňou Palestínčanov v boji proti židovskému štátu.

Nasledujúci článok je výsledkom pátrania po tých, ktorí sa na Blízkom východe sami označujú za „zabudnutých utečencov“ a sťažujú si, že i sám štát Izrael ich záležitosti ignoruje.

Hromady výfukov všetkých možných značiek a modelov aut sa tiahnu až k plechovým strechám. V dusnej dielni jeruzalemskej priemyslovej zóny Talpiot sa mixuje typická zmes pachu motorových olejov s pachom mužského potu, zváračiek a silné arabské kávy s kardamonom. V najtemnejšom kúte, ktorý sa hrdo nazýva „kanceláriou“ sedí Šaike Amiga. Na stenách visia zažltnuté diplomy, medzi nimi obrazy Jicchaka Šamíra, Menachema Begina a Ariela Šarona. Starý počítač sa topí pod horami papieru. Klávesnica je zabalená do plastovej fólie, aby prežila používanie zamazanými rukami.
S izraelskými opravármi výfukov som sa zoznámil pred mnohými rokmi. Môj palestínsky automechanik z Beit Sahur, jednej kresťanskej dediny neďaleko Betlehema, ma na neho odkázal. „To je dobrý priateľ, naproste spoľahlivý a jeho výfuky sú originálnej kvality,“ povedal mi Arab na pradávnych poliach. Zatiaľ čo v rohovej kancelárii srkáme arabskú kávu, nakukne do dverí jeden z palestínskych mechanikov. „Ten pochádza z Um Tuba,“ poznamenáva mimochodom Šaike, „v každodennom živote to veľké napätie, nenávisť a závisť nevidíme. Dokonca i behom vojny tu pracoval.“ Amiga hovorí, ako ani v dobe vojnového ťaženia na Gazu nedopustil, aby došlo k prerušeniu vzťahov z jeho palestínskymi priateľmi.
Rodina Šaike Amigas pochádza z „Halab“, ako sa arabský nazýva mesto Aleppo v severnej Sýrii. Jeho otec Eduard utiekol v roku 1935 do britského mandátneho územia Palestíny. V mnohých arabských mestách Blízkeho východu vtedy zúrili pogromy proti Židom. Orientálne názorné rozpráva Šaike, ako vládcovia dávali opätovne obyvateľom „bonus“: „Dám vám tri dni. Za tu dobu môžete robiť zo Židmi, čo chcete!“ Rodinná tradícia Amigy prežila surové zachádzanie: „Arabi znásilňovali naše ženy, kradli náš majetok a zapaľovali naše domy. Boli strašné suroví a vraždili bez konca. Moje matka mi hovorila o jedenásťročnom dievčati, ktorá otehotnela znásilnením.“
Zo zasneným pohľadom spomína na staré zlaté časy v pôvodnej vlasti „Môj otec zanechal v Sýrii trinásť obchodov. Obchodoval s látkami, šperkmi, zlatom a drahými kameňmi. Židia v Aleppu boli veľmi bohatí.“ Zrazu sa chlap postavil od písacieho stolu, prejde energicky ušmudlanou kanceláriou a hrdo ukazuje na vyblednutú kópiu čiernobielej fotografie na stene: „To je moja rodina. Angličania zajali môjho deda a jeho dospelých synov na hranici a odvliekli ich do povestnej väznice v Akku. Ženy a deti zanechali proste v stanoch na hranici, tam, kde až dodnes vedie most Bnot Jaakov cez Jordán. Dvadsať dní žili ako zver, bez jedla, bez oblečenia, bez zásobovania.“
„Tak sa z môjho otca – milionára, stal behom niekoľkých dní žobrák,“ pokračuje Šaike Amiga s rodinnou kronikou: „Tu, v krajine  Izrael, pracoval ako nosič nákladov. Pomáhal pri stavbe ciest a vysušovaní močiarov.“ Deda z matkinej strany, Maatuqa Naqaša, Arabi zavraždili. „Mama ani nevie, kde je pochovaný. Babička zomrela na infarkt následkom rozrušenia. Tak prišla moja maminka zo svojimi troma malými sestrami po pogromu v roku 1947 pešo zo Sýrie sem do krajiny.“
Šlomo Hillel sa narodil 23.apríla 1923 v Bagdadu. „sme hovorili židovskou arabčinou, čo asi odpovedá jidiš v Európe,“ rozprava krehký muž, ktorý dnes zo svojou ženou Temimou bývajú v modernom vežovom dome v Raanana. Temima pochádzala z Viedne a prežila holokaust. „V škole som sa naučil arabsky čítať a písať,“ plný energie rozprava dlhoročný poslanec Knesetu a bývalý veľvyslanec, policajný minister a minister vnútra  Izraela, ako v jedenástich rokov pricestoval do Palestíny.
Dňa 29. novembra 1947, keď valne zhromaždenie OSN rozhodlo o založení židovského štátu v Palestíne, nachádzal sa z poverenia židovskej tajnej služby v Bejrútu. „Konali sa demonštrácie proti rozhodnutiu OSN a ja som sa sám seba pýtal, čo je asi v tejto situácii to najistejšie,“ spomína Hillel: „Tak som sa večer pripojil k demonštrantom a hlasno pokrikoval proti štátu Izrael a ‚smrť Židom!’“ „Všetci boli presvedčený: behom dvoch týždňov ich vyženieme!“ popisuje bývalý agent náladu na uliciach arabských miest. „V Damasku bolo obľúbenou frázou: ‚Už o chvíľu bude môj kôň piť kávu v Tel Avivu’.“
Šlomo Hillel je hrdý na to, že má jeho rodinné meno dlhoročnú tradíciu, ktorá siaha až k slávnemu Rabínovi Hillelovi staršiemu. Od zničenia prvého chrámu v 6. storočí pred Kristom bývali Židia v oblasti Mezopotámie - „dávno pred moslimami!“ Pre starého pána je to veľmi dôležité. V rokoch 1920-tých tvorili takmer štyridsať percent obyvateľov Bagdadu Židia. V období medzi rokmi1946 a 1952 bol Šlomo Hillel poverený izraelskou tajnou službou, aby organizoval útek irackých Židov do Izraela.
Hillel si neberie servítky: „Vyháňali sa Palestínsky Arabi židovskými Izraelčanmi – ale vyháňali sa i arabský Židia z arabských krajín. De facto sa konala výmena obyvateľov.“ Podobne ako v tej istej dobe medzi Pakistanom a Indií. Ale v omnohom obmedzenejšom režime. Avšak prenasledovanie a odsun Židov z arabských krajín začal dlho pred zriadeným židovského štátu. Počiatky tohto nemajú zo založením štátu Izrael nič spoločného.
U pohára citrónovej limonády sa Šlomo Hillel ponára do minulosti: „Iracký kráľ Fajsal zomrel 1933. Jeho syn a nasledovník, kráľ Gházi, bol extrémistickým arabským nacionalistom. Podporoval intenzívne aktivita nacistov na Blízkom východe. Nepriateľstvo Nemecka voči koloniálnej mocnosti Anglicku  a nemecký antisemitizmus Arabom veľmi vyhovoval. “Jeden z prvých úradných výkonov Gháziho bolo schválenie masakru na asýrskych kresťanoch v auguste 1933. Viac ako 3000 Asyranov bolo zapražených. Hillel bol očitým svedkom: „Víťazná prehliadka viedla okolo nášho domu v Bagdade. Môj otec Aharon hovoril: ‚Pokiaľ toto robia s kresťanmi, nemáme tu my Židia žiadnu budúcnosť.’“ Preto vycestovala rodina Hillelových do Palestíny.
Fanúšik nacistov a playboy Gházi prišiel v roku 1939 pri autonehode o život. Jeho neplnoletý syn Fajsal II. postúpil na trón. Právne záležitosti viedli konzervatívni, pro-britský regenti. 1941 došlo k pro-nemeckému vojenskému prevratu proti Fajsalovi. V prvých júnových dňoch, presne o židovskom sviatku šavuot, došlo v Bagdade ku pogromu. Šlomo Hillel napísal vo svojej nemecky písanej knihe „Operácia Babylon“ (Hänssler, 1992, strana 21): „180 Židov bolo povraždených a veľa domov, obchodov a synagóg zničených. Židia boli doslova vyvlečení z ulíc, z autobusu a aut, ubití k smrti a prebodaní. Hysterická chátra útočila na domy a masakrovala obyvateľov. Ani deti neboli ušetrené; tehotné ženy boli brutálne rozpárané a ako zvieraťa ponechané k vykrvácaniu.“ Takmer tisíc židovských obyvateľov Bagdadu bolo zranených. Tento pogrom pomenovaný „Farhoud“ sa stal bodom obratu židovského obyvateľstva a počiatok tajného sionistického hnutia v Iraku.
Konflikt okolo založenia štátu Izrael vyostril potom samozrejme napätie medzi Židmi a moslimami na Blízkom východe. Koncom roku 1947 prebehlo v Bagdade protižidovské demonštrácie. „Úrady,“ hovorí Hillel, „dirigovali úplne vedomé hnev verejnosti nad útokmi v spoločnosti proti Židom.“ Vznikla atmosféra strachu. „Farhoud“ bol desivý duch vo vedomí ľudí. Stále viac ľudí sa učilo zaobchádzať zo zbraňami. A potom prosili vedúci rabíni, ktorý nás, sionistov, vlastne nemohli vystáť: ‚Prosím vás, pomôžte nám!’“
V máji 1948 vtiahla iracká armáda do boja proti izraelskému štátu. „Kto dostal list z Palestíny, bol podozrivý.“ Začala nová vlna prenasledovania z výsluchmi a zatykaním. „Sionizmus“ sa stal podľa zákona zločinom, ktorý bol trestaný smrťou. Šafeq Abbas z Basry, jeden z najbohatších Židov v Iraku, ktorý mal veľa arabských priateľov i obchodných partnerov a platil ako symbol asimilácie, bol zajatý a odsúdení k smrti. Všetci ti Židia, ktorí predtým nechceli mať zo sionizmom nič spoločného a zaujímali sa len o svoje obchody, hľadali východisko. Žili v strachu z vlády, zo strachu z ulice,“ popisuje Hillel začiatok masového úteku a koniec 2500 rokov babylonského židovstva. V marci 1951 bol zmrazený celý židovský majetok.
Jeden z najbližších Hillelových spolupracovníkov v tej dobe bol Mordechai Ben-Porat, tiež ročník 1923. V roku 1945 putoval pešky z Bagdadu do Palestíny – o niekoľko rokov neskôr sa ale, na príkaz Mossadu,  sa nachádza prezlečený za beduína na ceste do svojej starej vlasti.
Ben-Porat organizoval útek irackých Židov cez Teherán, Paríž, Marseille a konečne utajenými priami my letmi do Izraela. Viac ako 120 400 Židov dorazilo v rámci tzv. „Operácie Ezdráš a Nehemjáš“ z územia medzi dvoma veľtokmi do Izraela. Dnes reprezentuje ušľachtilý postarší pán dedičstvo babylonského židovstva. Tiež on bol členom Knesetu a kancelársky minister v izraelské vláde. V obdobím medzi rokmi 1955 a 1969 premenil ako starosta veľký židovský utečenecký tábor v izraelské mestečko Or Jehuda. Vo svojej skromnej kancelárii v „Centru dedičstva židovstva z Babylonu“ mi dáva svoju vizitku. Na nej je uvedená adresa jeho kancelárie: „Mordechai Ben-Porat, trieda Mordechaje Ben-Porata 83, Or Jehuda“.
„Takmer 900 000 Židov prišlo z Mezopotámie, Arábie a severnej Afriky do Izraela,“ referuje Ben-Porat, ktorý je ešte vo veku 85 let predsedom centra: „O niečo viac ako 700 000 Arabov utieklo roku 1948 z Palestíny. Tým je počet Židov, ktorý utiekli z arabských krajín, o málo vyšší než počet palestínskych utečencov.“ V roku 1975 spolu založil Ben-Porat „Svetovú organizáciu Židov z arabských krajín“, aby zastupovala a registrovala nároky týchto utečencov na náhradu. Zdôrazňuje, že majetok, ktorý museli Židia zanechať v arabských krajinách, je minimálne päťkrát väčší ako majetok, ktorý zanechali palestínsky utečenci v Izraeli. Preukázateľné zahrňovalo židovské vlastníctvo pôdy v arabských krajinách približné 100 000 km štvorcových. Štát Izrael má rozlohu 20 770 km štvorcových.
Približné päťdesiat percent dnešného izraelského obyvateľstva sú „Mizrachim“ - Židia, ktorý pochádzajú z arabských krajín. „My sme tvárou Izrael,“ hovoria sami o sebe a poukazujú na to, že Spojené národy schválili 687 rezolúcií o arabsko-izraelskému konfliktu. V 101 ide o otázky utečencov, ale len palestínskych. Ani jediná rezolúcia OSN sa nezaoberá židovskými utečencami z arabských krajín. V lete 2000 sa v Camp Davidu zmienil americký prezident Bill Clinton o tejto skutočnosti a navrhoval, aby medzinárodná nadácie odškodnila všetkých utečencov konfliktu na Blízkom východe Židov a Arabov. Mordechai Ben-Porat je hrdý na tento diplomatický úspech.
Šaike Amiga spomína, ak sa vo svojich trinástich či štrnástich rokov opýtal svojho deda Schaja: „Saba, prečo si to neurobil ako rodina Safrových? Utiekli do Južnej Ameriky a vzali zo sebou cele svoje meno?!“ Dedo odpovedal, „Ješajahu, vidíš tamtú nemocnicu, tu nemocnici Šaarei cedek? Tu postavili Židia! Vidíš tamtú školu Talmudu Porat Josef? Ta patrí nám. Nikto nás tu neprenasleduje. Slávime šabat a svoje sviatky. Nikto nás neruší. Vidíš tamtú školu, do ktorej chodia všetci tí židovský chlapci a dievčatá? Nikto ich po ceste do školy nemláti! Nikto po nich nepokrikuje ‚bláznivý Židia’! A vidíš tam tu synagógu Magen David?“ „Môj dedko sa na mňa pozrel naplnený hrdostí,“ spomína opravár výfukov z Talpiot. „ Čo sú peniaze ?! Safrovi sú bohatí. Ale my máme pre židovský národ štát. To je oveľa lepšie!“

© Johannes Gerloff, Křesťanský mediální svaz KEP
přeložila Monika Mičundová (do CZ), Peter Š. (do SK)