rubrika:: slovensko 2009

   Tradícia je návratom k minulosti iba ak ju chápeme ako neživý zákon.
Živá tradícia znamená kontinuitu so s e b a u v e d o m o v a c í m  procesom, ktorý pôsobí ako skutočná dejinná sila a utvára históriu.
Rozlišujem život a „neživot“ – pričom prvé vychádza s počiatku Stvorenia a druhé je odvodené ako obraz. Tradícia ako obraz môže mať na život deštruktívny účinok, pretože pôsobí ako priehradný múr s tým rozdielom, že prúd života nemožno uzavrieť do nádrže, ba ani ho usmerniť...

Živá tradícia je interpretáciou zákonitostí vesmírnych cyklov. Táto interpretácia tu už bola. Bola tu pred nami a preto je „tradíciou“.
V prípade nášho etnika sa prejavuje v odkaze porekadiel, pranostík, legiend a rozprávok, ktoré sú čriepkami gigantickej mozaiky dávneho poznania, ktoré sa šírilo ústnym podaním cez stáročia a veky. Mozaika, ako celok sa rozpadla – pri našej dobrej vôli ju však dokážeme pozbierať a dať znova dohromady – to je úloha súčasnosti a budúcnosti. Nebudem rozoberať prečo a za akých okolností sa naše komplexné poznanie, zhrnuté do legiend rozpadlo a čiastočne aj stratilo – spomeniem len, že v tom bol určitý mocenský záujem. Aj ten však vyplýval len z premien Cyklov celého vesmíru a z krízových bodov týchto Cyklov.

Dôležité je, že dnes všetci cítime, že sa toto stratené poznanie prebúdza a začíname chápať súvislosti – práve súvislosti sú tmelom medzi črepinami.
Nie je vhodné aby sme v i n i l i kohokoľvek a čokoľvek za našu biedu, spôsobenú stratou nášho vlastného poznania: len by sme sa tým zbavovali našej  schopnosti ovládať a riadiť svoj vlastný osud...
Takže: poznanie, o ktorom je reč súvisí s  j a z y k o m  našich predkov, ktorí „vynašli“ pojmy pre pomenúvanie zložitých javov Skutočnosti. Jazyky, ktoré pomenúvajú  Skutočnosť sú rozličnými formami pohľadu na tú istú Skutočnosť.

Všetky rozdiely sú spôsobené odlišnou formou pomenuvávania javov.
Toto „pomenuvávanie“ vytvára systém r e č i, de facto: systém mysle.
Koľko je typov jazykov, toľko je typov myslí a ešte ďalej: v rámci každého jazyka existujú nárečia, a ešte ďalej: v rámci každého nárečia sú lokálne „špeciality“, dokonca existujú rodinné výrazové špeciality a v konečnom dôsledku: vnútorná i vonkajšia reč - jazyk každej ľudskej bytosti je  j e d i n e č n á  a neopakovateľná. To, ako sa pozeráme na svet a ako ho vnímame závisí od našej individuálnej aj kolektívnej mysle a tak je zaručená nekonečná pestrosť Stvorenia. Ani jedna bytosť neinterpretuje „realitu“ rovnako ako druhá: v tom je dar nekonečnej variability, ale aj prekliatie... Sme ako „zakliati“ v medziach svojho vlastného pohľadu na svet, ktorý považujeme za jediný „skutočný“. Podliehame klamu svojej vlastnej mysle, svojho individuálneho jazyka, lebo pod každým jediným slovom si každý z nás predstaví len jeho vlastnú a individuálnu skúsenosť. Neexistujú však dve rovnaké skúsenosti. Aj tá moja je odlišná od vašej. Rešpekt, bracho...

Efekt Babylonskej veže vzniká všade tam, kde svoje vlastné, individuálne, či kolektívne pomenúvanie reality považujeme za jedinú možnú realitu.
Problém nášho malého národa /ale aj veľkého etnika/ spočíva v tom, že sme dlhé stáročia o svojej Veľkej Knihe nevedeli.
Iné národy si svoje legendy uchovávali v systémoch posvätných textov, ktoré si zachovali svoju pôvodnú /aj keď neskôr nezrozumiteľnú/ konzistenciu.

Zachovávali si tak schopnosť pomenovať vlastným jazykom aj tie najzložitejšie javy: a schopnosť javy pomenovať je schopnosťou vytvoriť o b r a z – mozaiku.  Dávne posvätné texty sú o b r a z o m  Skutočnosti, sú jej p o p i s o m, takým istým, k akému sa dopracuváva súčasná veda.

Znamená to teda, že kedysi, v dávnej minulosti existovalo Poznanie s veľkým „p“... Toto Poznanie bolo spoločné celému ľudstvu – existovali však niekoľké základné „náhľady“, vyjadrené niekoľkými „prajazykmi“.
Prajazyky /viď sanskrt, hebrejčina/, predstavovali p r i a m e  pomenovanie javov: obraz, ktorý vytvárali priamo rezonoval so Skutočnosťou – boli to „skutočné /živé/ jazyky“.
V priebehu vekov, ako sa ľudstvo v priebehu Cyklov čoraz viacej vzďaľovalo od Skutočnosti a zameriavalo svoju pozornosť na o b r a z /myseľ a jazyk/, začalo si Skutočnosť zamieňať za jej obraz. A tým sa zo živých jazykov vytrácala ich podstata – ostával len obraz, ktorému hovoríme t r a d í c i a.

A tak sa so živých jazykov stali jazyky mŕtve – na ich základe vznikali odvodené jazyky, ktorých prepojenie s pôvodným Poznaním bolo už len chabým odleskom pôvodných významov: vytratila sa z nich  p r i a m a schopnosť jazyka vytvárať empirickú realitu. Lebo je to tak: slová majú schopnosť vytvárať empirickú realitu.
Slová už  s ú  realitou.

Slová sú uskutočnením idey – vízie v duálnom /našom/ svete. /Stačí sa zamyslieť nad Kristovými slovami o nehrešení slovom.../. Ako etnikum, národ, jednotlivec sme nástrojom tvorby takzvanej empirickej reality: svojimi myšlienkami uskutočňujeme svoj vlastný svet. Uskutočňovanie sa deje cez históriu, nás a našich potomkov do budúcnosti: všetci spoločne tvoríme svoj vlastný svet, vytvárame svoju krajinu, jej cesty, mestá i jej prírodu...

To, že sa cítime byť časťou krajiny je spôsobené zrkadlovým obrazom, spôsobeným našim stanoviskom: pozeráme akoby smerom von, zo svojho vlastného stredu, zatiaľ čo v Skutočnosti sme „pozeraní“... Krajina sa cíti byť súčasťou nás samotných, cez nás samotných sa vníma – v jej nekonečnej mnohorakosti.  Náš pohľad na svet je darom i prekliatím – darom je v tom, že máme možnosť tvorby, prekliatím je v tom, že svoju vlastnú individualitu /svoje pomenovanie sveta/ považujeme za  j e d i n ú možnú skutočnosť a teda to, čomu hovoríme „pravda“...

Z tohto pohľadu je toľko „právd“, koľko je ľudských bytostí. To, že je také množstvo právd predstavuje genialitu variability – náš problém vzniká vtedy, ak jednu pravdu vydávame za skutočnosť pred druhou, ktorá skutočnosťou nie je...
Pravda každej bytosti je jeho vlastnou skutočnosťou.
Je toľko skutočností, koľko je jej popisov – a je toľko popisov, koľko je jazykov /aj nárečí, aj rodinných a osobných – a je tu aj ten môj/...
Naši dávni predkovia toto všetko – vedeli!
Nechali nám to ako odkaz v rozprávkach – poznali silu slova, kliatby, odkliatia... Rozprávky boli súčasťou čohosi, čo by sme mohli zjednodušene nazvať „zborníkom“. Tento „zborník“ sa však odlišoval od bežného knižného vydania – mal totiž svoju h i e r a r c h i u: príbehy boli z o r a d e n é, podobne, ako sú zoradené príbehy v Biblii, Védach, I - ťingu...

Z prvotného príbehu /Adam a Eva/ vychádzajú všetky ostatné...
Táto „hierarchia“ je obrazom Veľkej Hierarchie Stvorenia – a simuluje rozvetvovanie tejto Hierarchie v priebehu toku časopriestoru k najvyššej možnej variabilite... Mohohorakosť a jedinečnosť na základni Hierarchie – a Jednota na jej vrchole.
Náš jazyk pramení z veľkej rodiny jazykov a z Prajazyku na počiatku jazykov, teda v čase, keď bola Jednota jedinou možnou alternatívou.
Etnikum, ktorému hovoríme Slovania má korene hlbšie v histórii, ako sme  zvykli /na základe záznamov l e n  z posledných stáročí/ uvažovať.
Prajazyk Slovanov mal h o d n o t u všetkých ostatných Prajazykov, bol s nimi rovnocenný a vyjadroval to, čo vyjadrovali tieto Prajazyky – len „inak“.

Forma Prajazykov sa líšila, nie ich obsah, ani účinok – všetky napospol boli nástrojom tvorby „empirickej reality“ – každý však inak prejavenej...
Pred Veľkou Moravou tu boli oveľa staršie r í š e – Veľká Morava bola jedným z posledných pokusov nadviazať na tradície Praslávov a zjednotiť etnikum, prípadne zabezpečiť jeho prežitie, prežitie jeho j a z y k a /mysle/.

Veľkomoravská ríša bola jedným z prejavov s e b a u v e d o m o v a c i e h o procesu, ktorý je základnou hybnou silou historických procesov, ktoré sú podriadené Cyklom Vzostupu a Poklesu. Ríša Praslávov bola na Vzostupe – rozkvitala a rozvíjala sa v tesnom spojení s Cyklom časopriestoru, v ktorom prebývala a ktorý spoluvytvárala. Nasledoval však Cyklus Poklesu – v tom čase, počas svetových katastrof sa jej Poznanie rozdrobilo a roztrieštilo – postupne upadalo do zabudnutia až takmer celkom vymizlo z povrchu zeme: taký osud stíha všetky jazyky.
V najtemnejších dobách sme na „dne“ Cyklu Poklesu. Vtedy sa zdá, že
žijeme v oceáne všeobecného zabudnutia. Je to efekt Babylonskej veže – každý považuje svoju individuálnu pravdu za skutočnosť – zmätenie jazykov je dokonalé...

Nepripomína vám tá situácia čosi dôverne známe?
Ak áno, neklesajte na duchu – v najnižšom bode Poklesu, sa Kolesu /karug/ obracia znova hore: a tomu hovorím návrat k živej tradícii.
/Pardon - hovorím to iba ja, z pozície mojej vlastnej interpretácie.../       

Karol Hlávka