Československé légie, ruský zlatý poklad , generál M.R. Štefánik , slobodomurári

V decembri 1921 pražské dámy, patrónky a vyššia česká elita pripravila pre ruských mladých ľudí, ktorí utiekli pred boľševizmom z Ruska stretnutie pri jedličke. Vláda I. československej republiky ešte v októbri oznámila, že na Karlovu univerzita v Prahe prijíma mladých Rusov, ktorí sa ocitli po boľševickej revolúcii mimo hraníc na štúdium, ktoré bude platiť vláda I. ČSR Išlo o niekoľko stoviek mladých ľudí, ktorí už boli v Prahe a pražská smotánka im chcela spríjemniť oslavu Vianočných sviatkov, podľa českej tradície. Na toto stretnutie prišiel aj ministerský predseda Karel Kramář, ktorý hovoril bezchybne po rusky. Bol to on, ktorý sa obrátil pri jedličke k ruským študentom s prejavom.

"Drahí ruskí priatelia, vy časť ruskej inteligencie, ktorá sa z vôle osudu ocitla za hranicami, určite si kladiete otázku, prečo sme sa my Česi, prejavili účasť o váš osud a rozhodli sa, aby ste u nás získali vzdelanie. Vám, ľudom inteligentným sa to môže zdať čudným a určite vás budú trápiť myšlienky, ako to, že žijete z našich prostriedkov, ktoré vám my, česká vláda, dávame ako akúsi almužnu. Ako člen vlády vás však môžem ubezpečiť, že my vám to nedávame ako almužnu, ale splácame vám, to znamená Rusku, len nepatrnú časť toho dlhu, ktorý sme dlžní vašej vlasti.
Detaily a podrobnosti, nemôžem a ani nemám právo vám povedať či vysvetľovať. Verme mi však - keď dostávate našu materiálnu pomoc, dostávate ju zo svojho ".
Dvaja ľudia vedeli určite o čom je reč.
Karel Kramář vedel veľmi dobre o čom hovorí a čo povedal a vtedy sa tým ani nebolo čo tajiť, lebo o tom vedel prakticky celý svet.
Nikolaj Kelin, študent Karlovej Univerzity v Prahe a predtým bývalý práporčík 4. delostreleckej brigády ruskej armády, ktorá mala sídlo v Saratove.

Práve Nikolaj Kelin bol medzi tými mladými vojakmi, ktorí dostali v Saratove vo februári l9l7 rozkaz, aby sa okamžite dostavili do Štátnej banky. Tam sa totiž vtedy nakladala najväčšia časť ruského zlatého pokladu. Na vozy s koňmi a púť tohto nákladu smerovala ďalej na Sibír. Keď Nikolaj Kelin prišiel k Štátnej banke, vojaci už nakladali ohromné a ťažké bedne na vozy a práporčík Kelin bol jedným z tých, ktorí mali putovanie zlatého ruského pokladu strážiť.

Práve v tomto meste sa začala 4 roky trvajúca epopeja ruského zlatého pokladu, ktorý sa dostal pred frontom do Kazane, kde sa neustále doplňoval, prichádzali ďalšie a ďalšie tony zlata z európskej časti Ruska. Z Petrohradu do Saratova poklad evakuovali už v roku l9l5. Bankoví úradníci, ktorí zlatý ruský poklad sprevádzali na jeho strastiplných cestách, v Omsku pri poslednej revízii zistili, že predstavuje niečo viac ako 5O7 ton zlata.

Šestnásteho augusta l9l8 československé légie, ktoré držali v rukách veľkú časť Transibírskej magistrály, vyviezli z banky v Kazani, zlatý poklad Ruského impéria, ktorý pozostával zo 651 532 117 tisíc rubľov v zlate, čo bolo ekvivalentné 5O7 tonám a l44 kilogramom čistého zlata. Dva vlaky pod zosilnenou ochranou odvážali poklad do Samary, kde zasadalo časť Ústavodarného zhromaždenia, lebo časť boľševici vtedy už rozprášili. Zo Samary potom ruský zlatý poklad putoval do Ufy.

Začiatok špinavej hry

V roku l9l8 odchádza M. R. Štefánik cez Spojené štáty a Japonsko druhý raz do Ruska, vlastne na Sibír.
Vtedy bol už M. R. Štefánik známa osobnosť, na životnú dráhu sa pripravoval na niekoľkých európskych univerzitách, jeho meno sa dostáva nielen do svetových vedeckých ale aj politických kruhov. Mal iba 27 rokov, keď na jeho podnet postavili na vrchole Mont Blancu hvezdáreň. Francúzska vláda mu potom zveruje vážne vedecké výpravy do Alžírska, na Saharu, do Indie, Tibetu, na Tahiti a do južnej Ameriky. Dostáva pomoc od známeho amerického miliardára Carnegieho. Francúzska vláda vydáva Štefánikove vedecké spisy a napokon mu dáva aj francúzske štátne občianstvo.
Hneď po vypuknutí svetovej vojny nastupuje na front ako obyčajný vojak. Hlásil sa k letectvu a vyznamenal sa ako jeden z priekopníkov vojenského letectva. Známy maršal Foch povedal :"Je to jeden z najskvelejších vojakov, ktorých som v tejto vojne poznal ".

Štefánik bojoval prakticky na všetkých frontoch. Raz vo Francúzsku riadil meteorologické stanice, potom Štefánika vidno v Taliansku, v Srbsku, Rumunsku, Bulharsku a neskoršie aj v Spojených štátoch amerických. Vykonal aj dve vážne cesty do Ruska. Prichádza ako vojak a získava svojich krajanov a hlavne sympatie politických a vojenských kruhov.
Štefánik uvádza na politické javisko aj T.G.Masaryka a E. Beneša.

Masaryk sa priznal, že v tých časoch keď prišiel s Benešom do Paríža, " Štefánik už mal kontakty na značný kruh politických a vplyvných ľudí." Štefánik si získal ministerského predsedu Brianda a Masaryk napísal, že " k Briandovi som mal cestu Štefánikom upravenú."
Ako potom "tatíček" uvádza "Štefánik našej veci svojou propagandou veľmi pomohol. Veľmi skoro si v Paríži urobil svoj kruh známych a priateľov. Mne aj dr. Benešovi vystlal cestu na mnohých rozhodujúcich miestach v Paríži a v Ríme. V Amerike pre nás získal Roosevelta."

Tieto veľké chvály sa začali množiť ako huby po daždi, až potom ako M.R. Štefánik zahynul. Masaryk a Beneš sa podobnými tirádami snažili zahmlievať pravdu, a zakryť aj roztržky, ktoré existovali medzi Štefánikom na jednej a Masarykom a Benešom na strane druhej.

Je známe, že M. R. Štefánik bol nezmieriteľným bojovníkom proti boľševizmu. Treba si uvedomiť, že Štefánik vyšiel zo socialistického svetonáhľadu. Patril k "Hlasistom" a spolu s nimi obdivoval maďarských sociálnych demokratov. V Herbenovom časopis Čas napríklad v roku l9O3 Štefánik sympaticky referuje o zhromaždení peštianskych socialistov. Na Sibíri v Čeljabinsku vo svojej reči k legionárom však boľševizmus a komunizmus podrobil tvrdej kritike. Okrem iného povedal, že : "Boľševizmus nie je systém. To nie je socializmus. Socializmus je individualizmus do krajnosti. Boľševizmus, to je rozklad, bieda a hlad".

Tento prejav určite mali k dispozícii a komunisti v Československu a tak nečudo, že všetky Štefánikove sochy roztavili. Obsah tohto prejavu bol totiž taký, že komunistom museli vstávať na hlave vlasy dupkom.
Štefánik mal teda odlišný pohľad na boľševizmus a revolúciu v Rusku ako Masaryk a Beneš.
Masaryk napríklad písal... že Spojenci podporovali odboj proti boľševizmu, pokladal som za pochybné.....boľševici boli tiež Rusi, Lenin nebol pre mňa menej ako Nikolaj, napriek svojmu mongolskému pôvodu mal viac ruskej krvi ako cár.
Masaryk mal odlišný názor aj na ruskú revolúciu. "Keď prihliadam k celkovému vývoju vecí po porážke cárskej armády, zdá sa mi, že ruská revolúcia l9l7, bola pre nás a naše oslobodenie skôr plus ako mínus...Ani revolúcia boľševická nám neuškodila".
T.G.Masaryk bol medzi prvými politikmi, ktorí radili Západu dohodnúť sa s boľševikmi. Desiateho apríla l9l8 vypracoval v Tokiu memorandum pre Woodrow Wilsona, v ktorom vo veci Sovietskeho Ruska navrhol :
"Spojenci by mali uznať boľševickú vládu de facto - o uznaní de jure netreba diskutovať. Monarchistické hnutie je slabé, Spojenci ho nesmú podporovať... Spojenci musia Rusko podporovať za každú cenu a všetkými prostriedkami."

Podobné názory sa Štefánikovi samozrejme nepáčili. Rusko sa totiž podieľalo na vytvorení československých légií, kde najväčšia iniciatíva patrila M. R. Štefánikov. Šéf generálneho štábu Ruskej armády generál Vasilij Gurko v liste zo l6.l.l9l7 v liste adresovanom majorovi Štefánikovi píše: "Poverujem Vás, aby ste zostavili z niekoľkých osobností českej národnosti komitét, ktorému by bolo možné v prípade potreby zveriť úlohu, aby medzi zajatcami československými naberal dobrovoľníkov, tak k vytvoreniu jednotiek českých a slovenských ako aj k získavaniu robotníkov pracujúcich pre obranu."

Ten istý generál navrhol potom pre Štefánika aj Kríž svätého Vladimíra, vyznamenanie ktoré aj dostal. Štefánik bol niekoľkokrát na audiencii u cára Mikuláša II. s ktorým viedol rozhovory o našich túžbach a ideáloch, treba podotknúť, že o túžbach Slovákov a ideáloch tiež Slovákov.

Tento ideovo rozporuplný exkurz treba doplniť ešte o jedno Masarykovo vyjadrenie.

Komisár Stalin 28 marca l9l8 telegrafoval z Moskvy miestnym sovietom, že Čechoslováci nejdú ako bojové jednotky, ale ako slobodní občania, istý počet zbraní majú k ochrane pred kontrarevolucionármi a soviet ľudových komisárov chce im pomôcť na ruskej zemi.

Na jednej strane je teda Štefánik so svojim tvrdým antiboľševizmom a na druhej Masaryk, ktorý sa div s boľševikmi nemilkoval.
Doplniť to treba ešte o to, že Trockij so Stalinom nesúhlasil. Ten Trockij, ktorý prišiel robiť revolúciu do Ruska z New Yorku s miliónom dolárov vo vrecku od J.P. Morgana a cestou vyzdvihol Lenina.
Otázka, kto robil boľševickú revolúciu v Rusku je nie až taká nelogická.

V takomto marazme sa ocitol M.R. Štefánik na Sibíri, kde pôsobil jeho nadriadený francúzsky generál Janin /ten po Štefánikovej smrti tak isto spieval samé chvály na svojho podriadeného/.

Začiatok Štefánikových problémov

Na Sibíri sa však niečo stalo, lepšie povedané, niečo sa zlomilo. Okrem tvrdých protiboľševických prejavov vysvetľoval Štefánik vojakom československých légií, že prišiel, aby ich vrátil domov, aby sa Sibír nestala ich záhubou. V tom čase niektorí príslušníci légii totiž verbovali vojakov do komunistickej strany, o čom veľmi dobre vedeli tak Masaryk ako aj Beneš. Pritom americkému Kongresu sa Masaryk chvastal " Som vládcom Sibíri a polovice Ruska".

Spojencom československých légii bol admirál Kolčak, ktorá bojoval proti boľševikom. Po príchode Štefánika sa stal veliteľom celej ruskej armády mladý československý generál Radola Gajda, bolo to na priamy príhovor Štefánika u Kolčaka.
Zrejme aj takto chcel prispieť Štefánik v reorganizácii československých légii a ich usporiadanému odchodu domov.
Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa dozvedel, že Praha sa snaží zámerne predlžovať pobyt légii na Sibíri. A hlavným dôvodom nebolo nič iné - len ruský zlatý poklad.
Takmer stotisícová armáda československých légii /tento počet uvádzajú aj ruské pramene/ bola rozdrobená po celej Sibíri, aj keď sa generál Janin snažil byť jej veliteľom, v skutočnosti nebol. Generál Janin mal totiž celkom iné poslanie, podobné tomu, o ktoré sa snažila pražská vláda. Boľševici, ktorí sa dostali k moci s Leninom, odmietli totiž Francúzsku splácať staré ruské dlhy. V roku l9l8 boli intenzívne stretnutia tzv. Mafie /táto sieť agentov Masaryka vznikla v roku l9l4, vytvoril ju taliansky rezident a slobodomurár v Rakúsko-Uhorskej Prahe Hugo Dadoni, ktorý sa neskoršie stal veľkým fašistom/ a s francúzskymi, českými a inými bankármi, ktorí "pásli" po ruskom zlatom poklade.

Na čo chceli využiť Masaryk a Beneš československé légie, svedčí aj tajná depeša Radolovi Gajdovi od Beneša:
"Treba nájsť spôsoby získania zlata a cenných predmetov u obyvateľstva, za akúkoľvek cenu a nezastaviť sa pred ničím. Naša nezávislá republika má nedostatok valutových zdrojov. Cennosti a hodnoty, ktoré zoberiete, treba posielať na čs.štáb na východnom fronte. Celú činnosť treba viesť bez zbytočného šumu, nevystavovať sa pozornosti a byť prvými všade, kde sú objekty "dobývania". Pre túto operáciu treba menovať veliteľmi dôveryhodných bratov, predovšetkým dôstojníkov. Treba robiť "zákonnú" rekvizíciu majetku obyvateľstva, tiež aj vojenských a štátnych skladov, znižovať cenu pri kúpe cenných predmetov a okamžite predávať s cieľom získania príjmov".

Svet žasol nad tým, čo stvárajú československé légie na Sibíri, ich úlohou bolo zmocniť sa ruského zlata a zamiesť za sebou stopy. Nebola to ľahká úloha. Beneš , táto stará líška prosila, aby mocnosti uznali I.ČSR, že potom budú bojovať proti boľševikom a nie proti obyvateľstvu. Československé légie totiž zabíjali a znásilňovali miestne obyvateľstvo ako potkanov. Nakoniec mali od Beneša požehnanie.

Svet, hoci nie celý, nakoniec týmto vojenským zločincom uveril. Beneš už vtedy mal vysoké postavenie v slobodomurárskych kruhoch, členom ktorých bol aj Masaryk. V júli l9l8 Francúzsko uznáva tzv. Mafiu ako predstaviteľku československého štátu. Masarykov ďalší krok je, že sa vyhlasuje za diktátora, čo spôsobilo okamžite škandál. Vtedy akože Česi vymysleli aj zástavu s modrým trojuholníkom. Ide presne o symbol modrého francúzskeho slobodomurárstva a odvtedy sa modrá farba objavovala všade /Modrá je dobrá - s ktorou SDKÚ išla do volieb v roku 2OO2 nie je teda nič iné, len slovenská slobodomurárska variácia/. Potom sa Masaryk stiahne a vydáva sa po parlamentnej ceste. Štát uznávajú ďalší a 28 . október Česi vydávajú ako za víťazstvo demokracie, pričom vykrádali obchody a sklady.
A na Sibíri ukradli časť ruského zlatého pokladu s ktorým sa vydávajú domov cez oceán.
Svet znova žasne a Západ si uvedomuje s kým má do činenia.

Som Slovák telom i dušou a nepoznám lásku polovičatú.
M.R. Štefánik

Tieto slová, ako krédo, ktorým sa riadil, napísal Štefánik J.V. Vrchlickému. Tieto slová znepokojovali hlavne E. Beneša.

A tak sa Slovák telom i dušou, čestný muž, dozvedá na Sibíri neobyčajné veci, ktoré mu jednoducho spôsobia žalúdočné ťažkosti. Na Sibír prišiel Štefánik v plnej sile, odhodlaný bojovať proti boľševizmu a Červenej armáde. Niektorí historici tvrdia, že zo Sibíri sa vracal nemocný. Áno, nemocný bol, nie však na tele, ale na duši. To, čo videl a počul ho takmer dorazilo. Presvedčil sa, že tým, ktorým pomáhal telom i dušou, sa obrátili a všetky hodnoty či ideály nechali zapadnúť do prachu.
Štefánik naozaj odchádzal zo Sibíri zlomený. Neúnavný a nezlomný bol však jeho tieň, Jan Šeba, ktorý ho sprevádzal na Sibír, aj zo Sibíri späť. V československých légiách pôsobili mnohí členovia tzv. Mafie, Jan Šeba však bol zvláštny Benešov " fízl" nasadený na Štefánika a tak o všetkom bola Praha včas informovaná. Aj o tom, ako sa Milan rozčuľoval na Sibíri nad krokmi tzv. Mafie. Na Sibíri Štefánik tvrdil, že v Československu rozpustí všetky spolky, ktoré pozná a ktoré nemajú čo hľadať v demokratickom systéme.

Bola dobre informovaná aj o tom, že to čo videl a počul neostane bez odozvy. Spolu so Štefánikom sa nalodil na loď v Šanghaji aj Jan Šeba, spolu s ním sa vylodia vo Francúzku, spolu s ním cestuje do Talianska. Ale ďalej na Slovensko už so Štefánikom nepokračuje.

Tu sú však zaujímavé listy, ktoré píše hlasista Ivan Markovič, priateľ V. Šrobára /Šrobár bol členom tzv. Mafie/, ako tajomník ministerstva zahraničných vecí Benešovi.

V liste z 3. apríla l9l9: "Vraciam sa ešte ku generálovi Štefánikovi, ale súdim, že po Milanovom návrate z Ruska, budú veci, ktorými by sa tieto poznatky mali doplniť ".
Aké veci mal na mysli Ivan Markovič ? Vyplýva z toho, že niekde sa o niečom rozhodlo ?
A toto rozhodnutie by mal doplniť Štefánik ? Alebo ľudia, ktorí ho sprevádzali ?

Benešov list Masarykovi z 5. apríla 1919 : "Všetko, čo robí, je choré, morbídne. Politicky, myslím je správne, aby nebol na ministerstve...... naopak mám obavu, že by to rozvíril do nemožností".

List 9. apríla od Beneša Markovičovi : "So Štefánikom som mal konflikt. Je treba, aby ste to vedeli, ale je to len pre vás. Je medzi nami koniec, myslím úplne. Nechajte si to však len pre seba..."
Treba si dať odpoveď na otázku, čo sa stalo v poslednom týždni marca a prvom týždni apríla roku 1919. Tieto tri listy sú totiž veľmi zaujímavé. Do Štefánikovej smrti zostáva len necelý mesiac.

J.P. Morgan, Rotschildovci a celá slobodomurárska komanda začína mať pochybnosti o vývoji v Rusku vo svoj prospech. Ale je tu obrovský ruský zlatý poklad, ktorí majú pod kontrolou naši "bratia slobodomurári" z Prahy. Len jeden z nich vystupuje proti tomu.

Belgická kniha La Franc Massoniere en Questions/Brabant, Wallon, 2001 /uvádza, že slobodomurármi boli aj americký kozmonaut Aldrin, prezident Čhile Salvator Allende, autor Sochy slobody Barhtoldy, Eduard Beneš, bratia Čapkovci, Daniken, Gustav Eiffel, automobilový magnát Henry Ford, W.Churchill, spolupracovníčky Lenina A. Kollontajová a Inessa Armandová, Karol Marx, český maliar Alfonz Mucha a básnik Jan Neruda, Trockij, Sverdlov, Gunter Verheugen, jeho pravnuk je komisár EÚ, je tu mnoho ďalším známych osobnosti politiky, kultúry, vedy a literatúry a medzi nimi je - aj M.R. Štefánik a aj jeho nadriadený francúzsky generál Janin.

T.G.Masaryk v tomto zozname nie je, pretože ten bol členom slobodomurárskej lóže USA. Bol tazvaným luft-slobodomurárom, je to syn alebo zať slobodomurára, ktorých privedú do lóže. Masaryk sa totiž oženil s Charlotte Harringovou, dcéry bohatej rodiny slobodomurárov, ktorá utiekla z USA do Francúzska, lebo ju cirkev prenasledovala. Americkí slobodomurári sa však v Masarykovi sklamali. Masaryk vydal aj dve práce o slobodomurároch "Svobodní zednáři" /1925, Naše doba/ a Katolické pověry a zednáŕství a satanizmu /Svobodný zednár VIII/l934/

A tak nastúpilo heslo "Slobodomurári všetkých krajín", proti svojmu členovi M.R. Štefánikovi.
Niektorí ľudia, hlavne z našich emigrantov, ktorí vedeli, že Štefánik bol členom slobodomurárskej lóže tvrdia, že vstúpil do nej len preto, aby vedel, čo je to za spolok a o čo sa snaží. Je to troška smiešne tvrdenie. Ak si všimneme niektoré cesty Štefánika, ktoré mu financovala francúzska vláda, napríklad do Južnej Ameriky, neboli to cesty len vedecké. Štefánik bol v službách francúzskej vlády a tak musel plniť to, o čo ho žiadali. Kto však bližšie poznal Štefánikovu povahu, jeho čestnosť a priamosť, pochopí, že Štefánik sa snažil aj takýmto spôsobom "orodovať za národ" odkiaľ vyšiel. Pochopil, že mocní vtedajšieho sveta majú v rukách peniaze a rozhodujú o bytí či nebytí národov. A jemu, Slovákovi telom i dušou záležalo na osude vlastného národa a bol ochotný pre to urobiť všetko. V tomto bol neprekonateľný idealista. A idealizoval si aj mocných toho sveta.

Nevedel len jedno, že z podobných spolkov nemožno vystúpiť. Odísť možno, ale len v truhle.
Tak sa aj stalo.
Na margo rečí okolo pádu lietadla, jeho zostrelenia a podobne treba dodať len toľko:

A/ Po jeho smrti zo strany všetkých politických priateľov i nepriateľov zaznievali samé slová chvály, všetci sa takmer pretekali, aby povedali o Štefánikovi čo najkrajšie slová.. Už to bolo podozrivé.
B/ Prečo sa zrútilo, spadlo, bolo zostrelené, lietadlo práve v Bratislave, teda doma na Slovensku ? Mohlo totiž na ceste na Slovensko spadnúť, zrútiť sa, alebo byť zostrelené hocikde inde .
C/ Prečo sa po Štefánikovej smrti neobjavili svedectvá údajných vojakov, ktorí strieľali, ale objavili sa až hodne neskôr?
D/ Prečo upadol Radola Gajda do nemilosti Masaryka a Beneša, ešte predtým ako si zo zlosti založil akúsi fašistickú stranu ? Radola Gajda totiž vedel viac ako sa dá povedať v dňoch sviatočných.?

K tomu treba už len dodať, že osobný lekár T.G.Masaryka, ktorý bol pri tom, keď mu oznámili smrť M.R. Štefánika povedal po chvíľke mlčania: "To je dobré, to je dobré..."

M. R. Štefánik bol po smrti a československé légie na Sibíri a ich prívrženci Masaryka a Beneša mali voľné ruky. Darmo Kolčak písal Masarykovi listy " Pošlite mi sem nejakého slušného Čecha". Admirál totiž nevedel, že slušný Čech na svete neexistuje.
Červená armáda po smrti Śtefánika začala vytláčať Kolčaka a dostala sa až k Omsku. Kolčak na jeseň 1919 prijal rozhodnutie o vývoze zlatého ruského pokladu do Vladivostoku. Československé légie sa vlaku držali ako kliešť ľudského tela.
Okolo ruského pokladu sa rozohrala ďalšia veľká hra. V Nižneudinsku Spojenci prinútili Kolčaka, aby sa vzdal funkcie Hlavného vládcu Ruska a zlatý poklad úplne odovzdal pod ochranu niektorých jednotiek československých légií /tzv. spoľahlivých/. Československé légie už nebojovali, iba lúpili a znásilňovali a strážili samozrejme "zlaté vajce". Stotisícová armáda /bola omnoho väčšia -viď ďalej / ktorá bola celkom dobre vyzbrojená, mohla "bielym" Kolčakovcom výdatne pomôcť a Červená armáda v takom prípade mala len veľmi malé šance.
Tzv. pražská mafia mala však iné záujmy a slobodomurári s ňou. Kolčak časť pokladu utratil na nákup zbraní v Japonsku, hoci peniaze poukázal, zbrane nakoniec nedošli.
A v januári 1920 československé légie ako hlavný spojenec admirála Kolčaka, vydávajú ho do rúk boľševikom ! Tí ho vzápätí zastrelili. Pred zastrelením nazval svojich spojencov slovami " českí psy "

Zlaté české ručičky

Zdôvodnenie bolo jednoduché, vraj sa tak stalo preto, aby sa légie mohli vrátiť spokojne domov. Vtedajšie americké média napísali, že Wodrow Wilson, keď sa túto správu dozvedel a dozvedel sa aj Čechmi ukradnutej časti zlatého pokladu, rozčúlil sa tak, že zablokoval všetky prístavy na západe USA, aby tu náhodou nepristali lode s českými legionármi.

Masaryk s Benešom takto vlastne umožnili boľševizmu ovládnuť celé Rusko.
Pán Sibíri a polovice Ruska, ako sa Masaryk chválil sa vzdal, lebo zlato bolo cennejšie, ako všetko ostatné.
Kým bol zlatý ruský poklad pod ochranou československých légií, odrátajúc hodnoty, za ktoré Kolčak chcel kúpiť zbrane, stratilo sa z vlaku 27 vagónov zlata a keď boľševici sumarizovali to, čo im zostalo, zistili, že v niektorých bedniach boli kamene a piesok. Odvtedy sa datuje pojem "zlaté české ručičky". Podľa niektorých ruských prameňov, boľševici nad všetkým prižmúrili oči a podľa iných ešte za vydanie Kolčaka aj "priplatili ". Národný komisariát boľševikov pre financie zistil, že zo zlatého ruského pokladu sa stratilo 182 ton zlata, čo bolo 235 miliónov rubľov, ak odrátame Kolčakove výdavky v hodnote 81 miliónov rubľov, tak 154 miliónov rubľov zmizlo. Pravdivejšie povedané, dostali sa tam, kde to naznačil K. Kramář v prejave k ruským študentom pod jedličkou.

Samozrejme návrat legionárov československá i svetová tlač hojne komentovala. V celosvetových prameňoch sa nachádza najmenej 90 lodí, ktoré odvážali legionárov zo Sibíri, či čínskych prístavov. Nemusí byť človek ani odborníkom na lodnú tonáž, aby sa nezamyslel nad tým, čo všetko sa nalodilo na tieto lode. Inak povedané, okrem vojakov asi museli odviesť zo Sibíri všetkých medveďov. Prijímali ich rôzne prístavy. Najdôležitejším však bol prístav v talianskom Terste.
Tam sa totiž ešte pred vylodením stal konzulom Československej republiky , nikto iný, ako Jan Šeba, tento verný Benešov "nohsled" M. R. Štefánika. Podobne zaujímavý bol aj Hamburg. V týchto dvoch prístavoch vystupovali len tí najvernejší "bratia " a s nimi aj bedne zlatého ruského pokladu. Ako píšu vtedajšie noviny 12. novembra 1920 prišiel do Terstu posledný transport na lodi "Heffron". Vylodili sa z nej 721 dôstojníkov a vojakov, 220 občianskych pracovníkov , 1650 žien a 85 detí. Len cez Terst prišlo 83 lodí, ktorí priviezli dohromady asi 500 tisíc vojakov, občianskych pracovníkov, žien a detí. Dohromady sa vrátilo do Československa asi 520 tisíc ľudí, len z Terstu do republiky sa museli odviezť 182 vlakmi, ktoré boli dlhé, pretože zo Sibíri sa vyviezlo najmenej 1500 vagónov všetkého možného majetku plus viac ako 3O a nie menej ako 70 vagónov s ruským pokladom.. Zaujímavé je, že historické pramene a aj práce Masaryka "Svetová revolúcia" hovoria o 90 tisíc dezertérov z rakúskej armády. Tieto počty sa postupne znižovali dnes sa hovorí o čísle 30 tisíc. Samozrejme, veď menej ľudí nakradne aj menej. A kde sa potom vzalo tých viac ako 500 tisíc vylodených ?
A čo hovoril svet ?

"Česi si navždy zašpinili svoje meno na Sibíri"
Winston Churchill

Chcel by som sa dožiť toho, keď sa zobudí Rusko, aby som mohol povedať tej svini Masarykovi, čo si o ňom myslím."
Nikola Pašic, predseda vlády Srbska

"Ako možno viesť rozhovory s takou bandou, ako sú českí legionári. To sú ľudia, ktorí za peniaze predajú všetko a všetkých."
Červený komisár Smirnov, ktorý jednal s Čechmi o vydaní admirála Kolčaka

Druhého februára 1920 sa Česi zmocnili celého vlaku s ruským zlatým pokladom. Potom nasledovalo vydanie generálom Janinom a generálom Syrovým /určite so súhlasom Masaryka/, admirála Kolčaka do rúk Sovietom, a ako výmenu žiadali Česi jednu tretinu zo 650 miliónov zlata ruského pokladu. Admirál a jeho minister boli zastrelení, tak isto ako srbský generál Michajlovič.
Joseph Nolans:" Moje vyslanectvo v Moskve"

Ruský historik Vladimír Vrangel vtedy tvrdil, že v pražskom archíve je tajný dokument o odovzdaní 18 vagónov s ruskými cennosťami do rúk legionárov.

Vo svete sa o tejto "špinavosti " hovorilo dennodenne, samozrejme chýry o bohatých legionároch a ruskom zlatom poklade boli predmetom úvah aj v samotnej republike.

Prvá československá republika vznikla takpovediac s "holým zadkom." Ale československá koruna má prvých päť rokov republiky hodnotu ako dolár. V roku 1923 sa v srdci Prahy odovzdalo do užívania rozkošné sídlo Legionbanky, prečo sa tak nazvala, to je samozrejme celkom jasné. A táto banka dáva úvery hlavne spoľahlivým legionárom. Ale každý je spoľahlivý len dovtedy, kým nestroví to, čo dostal. A tak Masaryk s Benešom niektorých spoľahlivých odpratali až na Slovensko. Dostali exkluzívne úvery a neďaleko Fiľakova obsadili tri maďarské dedinky, ktoré prerobili na obraz českých dediniek s typickou architektúrou. Z jednej z týchto dediniek pochádza aj známa česká herečka Kveta Fialová. Masaryk s Benešom to zdôvodnili, že ide "počechoslovakizovanie" južného Slovenska. Tak veru, neposlali ich ku Komárnu alebo k Dunajskej Strede, ale ďaleko z dosahu, pod hrad Šomošku, kde vtedy ani vtáčik letáčik nedoletel.

" Pivárne, to sú naše okná do sveta"
T.G. Masaryk
Masaryk zabudol dodať, že pivo sa stalo kolonizačným prostriedkom tak Slovenska ako aj Podkarpatskej Rusi a prostriedkom nanajvýš účinným. Ale, aby si "umyli" ruky od krádeže, tak vkladajú časť ruského zlatého pokladu do organizácie /slobodomurárskej/ tzv. Ligy národov, kde sa Beneš stáva predsedom. Kto platí, ten môže rozkazovať muziku.

V tom čase sa Praha stala aj hlavným miestom " bielogvardejcov" a tak nie svedomie, ale nevyhnutnosť, aby sa niečo neprevalilo, nútila Masaryka s Benešom, aby sa snažili zmeniť svoj obraz vo svetovom zrkadle. A tak stavajú Ruský dom, ruské gymnázium, školy, dokonca aj ruskú univerzitu. Samozrejme za peniaze ruského zlatého pokladu. A hrajú na dve strany. Na jednej smerom k Stalinovi a na druhej na Západ.

"Vo fašizme existujú zjavné elementy demokracie"
T.G.Masaryk pre agentúru Reuters 9.marca 1933

Už v roku 1935 sa uskutočňuje tajné stretnutie Moravcovej tajnej služby, ktorá podpisuje so sovietskou tajnou službou dohodu, tam sa dohovorili aj o tom, že perspektívne odovzdajú Sovietom Podkarpatskú Rus, keďže od začiatku ju vyžmýkali do morku kostí. Do Prahy sa nasťahovali ruskí agenti, ktorí si otvorili krycie firmy s českou bižutériou. Dva roky potom ako prišiel k moci Hitler. Niektorí spoľahliví legionári skončili práve aj na Podkarpatskej Rusi, aby nevyšli z cviku. Slovákov na Podkarpatskú Rus nepustili. Praha tak vlastne mala dve kolónie, tá tretia bola Morava. V roku 1935 uznáva Československá republika pod vedením už Beneša, Sovietsky zväz

V roku 1936 sa stretol Beneš so Stalinom . Hitler už bol hrozbou pre Európu a načim sa bolo "správne" rozhodnúť, kde bude stáť Československá republika. Stalin pri tomto rozhovore nastolil aj otázku časti ruského zlatého pokladu. Mal o Benešovi svoju mienku a znamenal pre neho to isté, čo onuca v čižmách červenoarmejca. Toto stretnutie Beneša poriadne vyplašilo, zostal už totiž sám, lebo jeho spolupáchateľ Masaryk už bol mŕtvy. Pripomínať Stalinovi, že pomocou českých legionárov sa dostali boľševici na Sibíri k moci, bolo stratou času. Stalin nebol hlupák, a vedel svoje.

Beneš sa tak ocitol v slepej uličke. Styky s ruskou tajnou službou však udržiaval naďalej prostredníctvom agenta Zubova, ktorý pracoval pod diplomatickým krytím. Aby sa nejako zavďačil Stalinovi, chcel zniesť zo sveta pomocou atentátu juhoslovanského premiéra Stojadinoviča. Požiadal Stalina aj o 200 tisíc dolárov na túto akciu. Stalin vedel, že Balkán potrebuje a tak s touto "udičkou" súhlasil. Bolo mu hneď jasné, že Beneš chce od seba a Československa odpútať Stalinovu pozornosť. Po Mníchove sa však bolo treba rozhodnúť, mocnosti zradili a vrátili im aj s úrokmi zradu na ich bývalom spojencovi Kolčakovi.
Pre Beneša bola bolestná hlavne "zrada" Francúzov. Tí totiž "nie náhodou" vyhrali tender na výstavbu obranných opevnení Československej republiky, takto sa im totiž vrátila časť financií, ktoré dali Leninovi a ktoré generál Janin nedokázal na Sibíri získať späť. Tendra sa zúčastnili aj Angličania.

Tvrdenie Václava Havla /člen jednej z najkrutejších slobodomurárskych lóži Memfis.-Mizraim, kde vstúpil v roku 1960/ že sa Beneš "vzdal bez boja, aby zachránil republiku", ktoré vyšlo vo francúzskych novinách Le Monde je smiešne. Beneš bol jednoducho prinútený utiecť, v USA ho nechceli, Soviety by ho boli prijali, ale musel by inak kompenzovať ukradnutý zlatý poklad. Vtedy však na jeho šťastie začal fungovať veľký bojovník proti komunizmu W. Churchil, ktorý dokázal zabudnúť aj na to, ako si zašpinili Česi ruky na Sibíri. A Beneša prijal. Ten si ešte stačil požičať od NKVD 10 tisíc dolárov a takto sa nepriamo zaviazal Sovietom. Lebo ,čo keď... ?

Samozrejme Beneš sa poistil aj na Západe. V roku 1934 sa stal hlavou najvyššieho orgánu európskych slobodomurárov AMI /Assosiation of Masonry Internacional v súčasnosti sa jej vedenie nachádza v Bruseli/ belgický obchodník Konstantin Pierre, ktorý sa po prvej svetovej vojne usadil v Čechách. Tohto obchodníka posunul na toto miesto práve E. Beneš a zaplatil za to miliardu korún. AMI vznikla v Ženeve v roku 1897. Červení slobodomurári v sovietskom Rusku boli zainteresovaní do krádeže ruského zlatého pokladu a Stalin sa s nimi vysporiadal, od Lenina až po Sverdlova. Keď sa v Prahe rozhorel škandál okolo zlatého ruského pokladu, ktorý vyvolal Hodža, utiekol Beneš do Nicce a tam sa rozhodlo, že časť ruského pokladu sa odpraví do Európy, aby sa zapchali ústa AMI, ktorá sa tiež dožadovala svojej časti. A tak sa čas pokladu dostala do Belgicka a Švajčiarska a Švédska. Ďalšiu časť spratal Beneš do Anglicka a USA. To všetko bolo už po smrti Masaryka, keď jediný "zlatý pán" rozkrútil "zlatú špirálu." Všetko sa to dialo cez Konstantina Pierra, ktorý mal už 33 stupeň slobodomurára a po týchto transakciách získal v lóži " Komenský" 39 stupeň., rovnaký stupeň mal aj Beneš, ktorý sa stal slobodomurárom v roku 1916 v Paríži, podľa škótskeho rituálu.

A to, čo keď prišlo. Po vojne sa do Československej republiky Beneš vracia - z Moskvy. Nemal inú šancu, Churchil sa na neho znova poriadne nahneval, lebo akcia parašutistov bola svojvoľná bez konzultácie s anglickou MI -5 /tá plánovala iné pasce pre potentátov Ríše a táto akcia ich zabrzdila/ a tak Churchill ochotne "pustil" Československo do vody, kde "rybárčila " gruzínska líška. Už vtedy sa chcel totiž Beneš zapáčiť víťaziacemu Stalinovi. Nehľadiac na to, koľko obetí táto svojvoľná akcia priniesla.
Beneš cestuje z Moskvy na oslobodené územie a v Košiciach ho víta Gustav Husák pred Štátnym divadlom a ubytujú ho v Jakabovom paláci.

Tu sa vyhlasuje Košický vládny program, napísaný v Moskve a tam aj schválený. Beneš je zasa na strane víťazov. Len Stalin sa usmieva popod fúzy: Česká líška gruzínsku nikdy nedobehne. A aby bol v očiach generalissima ešte lepší /hoci ten mal o ňom mienku vždy rovnakú, viď "onucu"/ tak vyhnal Sudetských Nemcov nemilosrdne z vlasti. Nielenže vyhnal 3,5 milióna a zabil 50 tisíc, ale po Sibíri to bola ďalšia lúpež storočia, ktorej sa Beneš dopustil. Tak ako na Sibíri, aj tu obyvateľstvo Sudet olúpil o všetko drahocenné čo mali, to boli ďalšie milióny, ktoré pribudli k ruskému zlatému pokladu. Nakradnuté cennosti od Sudetských Nemcov sa odhadujú na 261 miliónov mariek. To vlastne bola druhá Benešova Sibír" A aby sa jeho spis "dobrých" skutkov v Kremli ešte zväčšil, nechal odsúdiť a popraviť prezidenta Prvej Slovenskej republiky Jozefa Tisu.

Čo sa snažil zamiesť za sebou Beneš. Ešte predtým ako utiekol "za kopečky", jeho západný sused Hitler vedel o ruskom zlate veľmi veľa, aspoň toľko ako Beneš. Keď vpochodovala nemecká armáda do Prahy zmocnila sa aj časti pokladu. V roku 1982 vrátila NSR, ČSSR 18,4 tony zlata,. Teda toho zlata z ruského zlatého pokladu, ktorý skonfiškoval Hitler v Prahe v roku l939. Ale nemecká armáda sa hlavne zmocnila aj archívov. A tie si Hitler dobre preštudoval. Keď vpochodovala Červená armáda do Berlína zmocnila sa tých istých dokumentov. A tiež si ich pozorne preštudovala. A mala v rukách všetky tromfy.

Začína sa studená vojna, začala sa vlastne hneď po druhej svetovej vojne a Beneš je znova v slepej uličke. Západu a Východu je zaviazaný rovnako, tak ktorým smerom sa pobrať ? Komunisti si už opekajú baranov a Beneš cíti, že sa blíži koniec jeho celoživotnému klamstvu a intrigánstvu. Keď na sklonku roka 1947 poslal Stalin do Prahy 400 svojich ľudí v civile a vzápätí vysokých komisárov NKVD na tajné stretnutie s Benešom samotným, ktorí mu pripomenuli, to čo sa pripomenúť žiadalo, bolo jasné, že je koniec.

Beneš dohral svoju úlohu politického podvodníka, luhára a zlodeja. Ukradnuté zlato nikdy zlodejom šťastie neprináša. Ukradnuté zlato si Stalin kompenzoval napríklad tak, že vyviezol všetko urán z Československa.
Lenže ani Stalinovi spolu s Gottwaldom sa slobodomurárov v Československu zničiť nepodarilo. Za ruské zlato sa vybudovali istí občania Havlovci v Prahe luxusný komplex "Lucerna", ktorý slúžil slobodomurárskym lóžam. Tak isto filmové štúdia "Barrandov" boli postavené AMI, aby slúžili tomu, čomu mali slúžiť. V čase keď bol prezidentom Českej republiky Václav Havel, nechal vydať spomienky svojho otca /Havel, Vaclav M : Mé vzpomínky. Jak jsem se stal svobodným zednárem /. V týchto memoároch sú zaujímavé spomienky na to, ako prišli za Havelom starším bratia Čapkovci do jeho kancelárie v Lucerne a presvedčovali ho, aby sa stal slobodomurárom. Tieto memoáre vyšli s pomocou jeho strýka, ktorý slúžil nacistom a ktorý musel utiecť po vojne do Hamburgu, kde vytvoril vydavateľstvo Rowohlt. Práve toto vydavateľstvo v 70 rokoch začalo vydávať diletantské divadelné hry V. Havla a rozkrútilo "špirálu" jeho disidentstva.

Mladý a bývalý práporčík ruskej armády Vasil Kelin Karlovu univerzitu doštudoval. O tom ako strážil ruský zlatý poklad sa nikdy nezmieňoval. Všetky svoje tajomstvá si odniesol do hrobu.
Slovenský bohatier M.R. Štefánik sa zlata ani nedotkol, len verbálne mu preletelo ušami Vedel však, že zlato prináša ľudom len nešťastie. Vedel to už vtedy, keď odchádzal zo Sibíri.
Len netušil, že ľudia sa pre zlato budú zabíjať, tak ako v časoch divokého Západu. Nechcel mať s cudzím zlatom nič spoločné a aj preto musel zomrieť.

Zlaté prekliatie sa dotklo aj Slovenska
A dotýka sa ho aj dnes. Odvtedy, ako Mikuláš Dzurinda zvestoval Slovákom, že časť československého pokladu /rozumej ruského pokladu/ 4,5 tony v roku 2000 /tragikomické je, že ho vypravili na Slovensko z Masarykovej železničnej stanice/ sa vracia na Slovensko a div sa nebil do pŕs ako sa o to zaslúžil.
Slová Milana Rastislava Štefánika " kto s čím zachádza, s tým aj schádza" si treba aj v tejto súvislosti pripomenúť znova.
Úžasným epilógom tohto " Zlatého prekliatia" je správa slovenskej tlače v roku 2004.

" V Košiciach v predvečer výročia založenia I. ČSR odhalili súsošie T.G. Masaryka a generála M. R. Štefánika, spojených bronzovou skobou."

Zostáva len veriť, že táto skoba nie je úlomkom z lietadla, v ktorom sa viezol M. R. Štefánik a ktoré sa stalo jeho truhlou. Košice znova dokázali, že sa nikdy nevymanili z obdobia, keď boli v područí Bélu Kúhna, Horthyho a pupkom ortodoxných komunistov a zanechalo to na tomto meste nezmazateľné stopy. Na odhalení sa viditeľne ukázali všetci vládnuci neokomunisti, čechoslovakisti a pozostatky horthyovcov.
Osobitne pre nich si treba pripomenúť vystúpenie M.R. Štefánika pred legionármi v Čeljabinsku:

" Vy rozumiete, že musíme zostať nepremožiteľnými nepriateľmi komunizmu. Boľševizmus je negácia demokratizmu, boľševizmus hovorí, kričí , reve - demokracia myslí, poučuje presvedčuje, boľševizmus vyvoláva najnižšie pudy. Demokracia apeluje na česť a svedomie, boľševizmus sťahuje z blížnemu kožuch, demokracia šije kabát pre všetkých , i pre chudáka, boľševizmus hádže protivníka do mora, vyťahuje ho z väzenia a zabíja, demokracia konštatuje, lieči, poprípade trestá, napravuje, boľševizmus zakupuje duše za výhody a tvorí strany banditov a sektárov, demokracia účastňuje všetkých vo výhodách a práve
Boľševizmus - to je rozklad , bieda a hlad. Demokracia tvorí, je základom normálneho života a blahobytu . Boľševizmus je oslňujúci záblesk výbušniny, demokracia je žiarivý maják spásy. Boľševizmus je nepriateľom ľudstva a musí sa proti nemu bojovať ".

Po tomto prejave, ktorý sa v trošku inej podobe dostal ako telegram Štefánika do parížskeho časopisu Temps, je snáď každému jasné, prečo musel M. R. Štefánik zomrieť. Boľševizmus nenávidel a demokraciu si predstavoval príliš idealisticky, akou by mala byť.

Košice teda odhalili súsošie vraha a obete.
V roku 2OO4 sa začína písať tragédia slovenského národa v 21. storočí.

Svätoboj Clementis