Keď sa Srbi v Kosovskej Mitrovici dostanú do konfliktu so zahraničnými policajnými silami, ktoré majú vojensky istiť ilegálne odtrhnutie provincie Kosovo od Srbska, potom sú mediálne vykresľovaní ako zúriaci vzbúrenci, ktorí nedoprajú kosovským Albáncom nezávislosť. Ak v tom istom čase v Tibete stúpenci Dalajlámu tiahnu lúpiac a podpaľujúc ulicami a spôsobujú násilie ich čínskym spoluobčanom, napriek tomu sa udržuje povesť, že mierumilovnému zástupu ľudí zabraňuje krutá štátna moc vo výkone ich elementárnych práv.

Hocako veľký bude súcit v ezoterických kruhoch Západu s Tibeťanmi túžiacimi po národnej nezávislosti a duchovnom zamlžovaní: Čínska ľudová republika si nedá odobrať svoju provinciu na streche sveta. Pretože, na rozdiel od malého zdecimovaného Srbska sa nemusí báť žiadnej štátnej suverenity nad sebou. Peking tiež nepripustí žiadnu suverenitu na svojom teritóriu, ktorá by smerovala k uznaniu  reakčnej teokracie. Tibetský Budhizmus, ktorý svojim okultným a antihumánnym charakterom už uchvátil aj nacistických ideológov, ponúka nielen voľnočasovým filozofom dostatok námetov, ale je ešte aj ponúkaný ako zázračná zbraň proti komunistickému totalitarizmu.

Preto ani nikoho neudivuje, že doteraz najmasovejší rušivý manéver voči olympijským hrám v Pekingu sa odvodzuje od  »svetského a duchovného vodcu « Tibetu, nachádzajúceho sa v exile. So svojim prejavom k 49. výročiu potlačenia klérofašistického povstania dal Dalajláma  do pohybu maródujúcu masu a odhalil svoje vlastné mierové táraniny v svojej latentnej agresivite. Pretože pekingská odozva na protičínske pogromy dopadla prudko, bol dôvod na kampaň na bojkot olympijských hier tým aj hneď daný. Táto pôjde medzinárodnej – nielen športovej – verejnosti ešte značne dlho na nervy.

Najmasovejšie výčitky voči čínskej olympijskej spôsobilosti prichádzajú prirodzene z USA, tej krajiny, ktorá po r.1945 väčšinu olympijských hier – po dvoch v lete a v zime – a väčšinu vojen, v lete a v zime, zorganizovala. To samotné robí »vyššie záujmy« tejto internacionály ľudských práv nanajvýš otázne. Je to ten razantný vzostup Ľudovej republiky od krajiny úrovne tretieho sveta ku ekonomickej vedúcej moci, čo vyvoláva tieto masívne ľudsko-právne pochybnosti. Pritom má Čína skutočne problém kapitalizmu. Ale taký „spoločenstvo hodnôt“ nepokladá za problém ľudských práv. Ich problém leží viacej v suverénnom vývoji Číny mimo kartelu hegemónov

Werner Pirker, Aggressive Esoterik
http://www.jungewelt.de/2008/03-18/033.php