"Žiadna tabletka nevylieči depresiu duchovnej povahy, pretože také onemocnenie nemá pôvod v zlej činnosti mozgu, ale je to reakcia na znesväcovanie života."
Dr. David R. Hawkins ("Power Versus Force")

Čo vám teraz rozpoviem, to je príšerné, možno ešte horšie. Tu nejde o dráždivé strašenie ako v prípade príbehov o mátohách, ani nejde o neslušné žarty o nižších telesných funkciách, dokonca ani o príbehy "šokujúce" až "vyložene choré", plné chodiacich mŕtvol a mrviacich sa červov. V prírode možno, samozrejme, pozorovať mnohé príšernosti, ale svojvoľné, úplne zbytočné, brutálne násilné ukončenie života - hocijakého života - zachádza ďaleko za neosobnú hrôzu biologického rozkladu a smrti - do ríše znesväcovania, čoho je schopný dopustiť sa len človek a nemôže to byť označené za "prirodzené".

Podľa spravodajstva ABC (pobočné štúdio KATU v Portlande, Oregon) polícia nedávno zadržala kvôli surovému zaobchádzaniu so zvieratami dvoch mladistvých po tom, čo obarili mačiatko horúcou vodou a potom mu odrezali hlavu sekerkou. Na web stránke KATU sa uvádza: "Čierno-biele mača menom ´Biele ponôžtičky´ patrilo 19-ročnej Šajne Nelsonovej. Tá povedala spravodajcom KATU, že sa vrátila domov z návštevy bytu v juhovýchodnom Portlande a ocitla sa zoči voči údajnému zabijakovi. "Preskočil plot... a vraví mi, že mačka je mŕtva", povedala. A na tvári pritom nemal ani zbla citu. Nič. Žiadne emócie." (www.katu.com/news/local/11066866.html)

Čo je ironické, táto mladá dáma údajne pomáhala dvom podozrivým, dokonca im ponúkla, že istý čas môžu bývať u nej. Podozriví údajne reagovali na to milé gesto z jej strany tým, že spôsobili nepredstaviteľnú bolesť jej mačiatku a potom mu odrezali hlavu. Podľa KATU vraj páchatelia povedali, že mu odrezali hlavu preto, aby ho oslobodili od bolestí, keďže ho obarili. Na fotografiách vidno (viď pôvodný článok), že skutočne majú prázdne oči a ochabnutý výraz v tvári, ktorá nevyjadruje absolútne nič - presne, ako o nich povedala slečna Nelsonová. Žiadnu inteligenciu, žiadne teplo, žiadnu osobnosť, dokonca ani len výraz nahnevanej spupnosti. Nič. Nič!

Nie som taký arogantný, aby som hádal, aký život títo údajní mučitelia a zabijaci asi viedli. Možno majú za sebou nepredstaviteľné zneužívanie, preto cítili potrebu nadeliť podobné utrpenie niekomu druhému. Možno im ako bezpočetným iným mladým Američanom neurologicky, emocionálne a duchovne uškodili stuchnuté kultúrne činitele, vrátane všetkým prenikajúcich násilenstvách v médiách psychotronických liekov, nekvalitnej bufetovej stravy, plnej chemikálií, umelého sladidla aspartám, floridácie vody, mobilných telefónov, zrúteného školského systému, nákupných pláz, atď., atď... Takýchto vysvetlení je na internete dosť, ale ja by som rád čitateľa vyzval k sebaskúmaniu. Spýtajte sa sami seba, čo to vo vás prebúdza, keď sa dozviete o mučení a zabití tohto zvieraťa.

Hnevá vás to? Ste tým znechutený? Smutný? Ak máte čo len trochu zdravého rozumu a aspoň minimálny rešpekt k živočíšnej ríši, tak zrejme cítite všetko z hore uvedeného. (Mimochodom, je klinicky dokázaným faktom, že mučenie zvierat v mladšom veku naznačuje hlboko vsadenú mentálnu chorobu, ktorá môže v budúcnosti vyústiť do násilia proti ľuďom.)

Keď sa zhodujeme v tom, že hnev, znechutenie a smútok, to je zdravá a adekvátna reakcia na znesväcovanie živočíšneho života, pokúsme sa teda zistiť aj to, prečo je to tak. Prečo sa vo svete, očividne orientovanom na prežitie len tých najsilnejších, vyvinula v človeku potreba chrániť a milovať ako domácich miláčikov aj naoko celkom "neosožné" zvieratá?

Niektorí by mohli argumentovať tým, že ide len o opičiu lásku, nepodstatný ľudský rozmar. Povedia vám, že ľudia majú radi všetko "milé" a "huňaté" a že je to len výstrelok mozgu cicavcov, ktorý v sebe nosíme, t.j. nič dôležité. Ale berte do úvahy, že mnohí milujú svojich domácich miláčkov tak, akoby milovali svoje deti. Niektorí by dokonca riskovali aj život, aby zachránili zviera - hocijaké zviera. Ľudská bytosť, ktorá dáva potravu hladnému mačaťu, neslúži záujmom svojho vlastného tela, ani svojmu vlastnému "druhu". Pomôcť bezmocnému zvieratku, to nie je len "možnosť", ale je to očividne čosi, čo je správne robiť. Pretože človek jasne cíti, že je to správne. A alternatíva sa zdá byť neznesiteľnou.

Keď sa v parku stretnete s priateľským psom, nestaráte sa o formality ako je vzájomné predstavenie sa, ani sa mu nesnažíte podať ruku. Poviete "Ahoj" a snažíte sa mu prejaviť priazeň, akoby išlo o dlhoročného priateľa. Zvieratá milujeme tak zápalisto preto, lebo s nimi môžeme komunikovať v úrovni, medzi ľuďmi veľmi vzácnej. Ľudia majú egá a tie sú škaredé, spupné, ustrašené a sú oveľa nebezpečnejšie ako besný pes alebo divá mačka. Moje ego môže vaše ego uraziť a naopak. Tým nemyslím, že zvieratá by boli v tomto zmysle ľuďom nadradené. Ale dobromyseľný pohľad mačiatka či psíka, neschopného úmyselného klamstva, to je dokonalé zrkadlo, verne odrážajúce našu pravú podstatu, našu esenciu. Táto esencia predstavuje oveľa viac, než len fyzické telo, viac než ľudskosť, živočíšnosť, viac než inštinkt, túžbu, prežitie alebo smrť. Tu ide o schopnosť preciťovať lásku - a tá je posvätná.
Pre osobu, ktorá nie je mentálne chorá, je schopnosť milovať a starať sa o zviera načisto sebecká a to kvôli tomu pocitu naplnenia, aký poskytuje nášmu srdcu. Pretože podobné priťahuje podobné. A tou podobizňou je láska.

(krátené a upravené)
Michael Goodspeed, Thunderbolts, Rense
http://www.rense.com/general79/desce.htm