Alexander Solženicyn sa narodil  11. decembra 1918 v meste Kislovodsk. Jeho otec Isakij Semjonovič zomrel nešťastnou náhodou pri poľovačke ešte pred jeho narodením. V roku 1925 sa s matkou presťahoval do Rostova-na-Donu. V nižších ročníkoch školy sa mu často vysmievali za to, že nosil pravoslávny kríž. Čelil tiež problémom, pretože nechcel vstúpiť do pionierskej organizácie, či za navštevovanie kostola. Pod vplyvom školy však neskôr prijal komunistickú ideológiu. Vo vyšších ročníkoch sa začal zaujímať o literatúru, históriu a spoločenské dianie. Písal tiež básne. V roku 1936 vstúpil do Komsomolu a začal študovať na Rostovskej štátnej univerzite, keďže však nechcel aby bola literatúra jeho jediným zdrojom obživy, študoval  matematiku a fyziku. V apríli 1940 sa oženil s Natáliou Rešetkovskou.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom bol najprv v septembri 1941 mobilizovaný a neskôr  v polovici októbra povolaný do armády. Požiadal o prijatie do dôstojníckeho kurzu, ktorý absolvoval v meste Kostroma. V októbri roku 1942 sa stal poručíkom. Na front sa dostal vo februári 1943 ako veliteľ batérie vzdušného odposluchu (tieto jednotky boli súčasťou protilietadlovej obrany). Dosiahol hodnosť kapitána, bol vyznamenaný Radom Vlasteneckej vojny a Radom Červenej zástavy.

Ešte počas vojny ho vo februári 1945 zatkli a za protištátnu činnosť (v liste priateľovi kritizoval Stalina)  odsúdili na 8 rokov väzenia. Dva roky strávil na nútených prácach v gulagu.  Po Stalinovej smrti dostal amnestiu a do roku 1956 bol vo vyhnanstve v Kazachstane. V roku 1957 bol rehabilitovaný a v roku 1962 napísal novelu Jeden deň Ivana Denisoviča, ktorá opisovala tvrdý život v sovietskych pracovných táboroch. Spolu s ďalšou pomerne kritickou poviedkou Matrionina chalupa z roku 1962 ich vydal A. T. Tvardovskij v časopise Novyj mir v roku 1963.

V roku 1968 bol vylúčený zo Zväzu sovietskych spisovateľov. O dva roky neskôr mu bola udelená Nobelova cena za literatúru, ktorú si nemohol prebrať.
Posledný sovietsky líder Michail Gorbačov obnovil Solženicynovi občianstvo v roku 1990 a neskôr ho zbavil obvinenia z vlastizrady. V tom istom roku literát odmietol ruskú štátnu cenu so zdôvodnením, že nemôže takéto ocenenie prijať z rúk politika, ktorý priniesol jeho krajanom biedu (Boris Jeľcin).

Uznávaný autor sa v uplynulých rokoch objavoval na verejnosti len občas a podľa dostupných správ trpel vážnymi zdravotnými problémami. V zriedkavých rozhovoroch pre médiá vyjadroval ľútosť nad stavom ruskej politiky a vlády, ale zároveň chválil Putina.  Na margo Putinovej politiky a posilnenia postavenia ruskej pravoslávnej cirkvi sa v uplynulých rokoch vyjadroval opakovane pozitívne. Podporil aj kontroverzne prijímajú vojnu v Čečensku a varoval pred priveľkým západným vplyvom v krajine.

V júni 2007 udelil Putin Solženicynovi Štátnu cenu Ruskej federácie. Vzhľadom na Solženicynov zlý zdravotný stav ocenenie prevzala spisovateľova manželka Natália. Prostredníctvom videoposolstva sa renomovaný literát vyslovil za duchovnú jednotu krajiny, pretože iba tá umožní prekonať trpké skúsenosti uplynulých desaťročí a zabráni novým nežiaducim úderom osudu. Súčasne vyjadril nádej, že na obsah jeho diel národ nezabudne.
Vo svojom poslednom televíznom interview Solženicyn vyjadril ľútosť nad tým, že z pohľadu štátu a ekonomiky je Rusko "stále ďaleko od krajiny, o ktorej som sníval."

V súvislosti s jednostranným vyhlásením nezávislosti Kosova miestnymi Albáncami vo februári 2008 Solženicyn adresoval kosovským Srbom list, v ktorým vyjadril svoj zármutok nad nespravodlivosťou, ktorá kosovských Srbov postihla a zároveň ich vyzval, aby neopúšťali svoje domovy:
"Srbom, ktorí zostali žiť v nespravodlivo odtrhnutej historickej zemi, provincii Kosovo: Počas minulých ťažkých rokov ste museli pretrpieť ničenie pravoslávnych chrámov, pálenie vašich srbských dedín a bezprostredné násilie a vraždenie. Nech vám Boh dá odvahu, aby ste aj v budúcnosti zostali blízko hrobov svojich najbližších," napísal Solženicyn.

Vo svojom dvojzväzkovom diele "Dvesto rokov spolu" prezentoval svetoznámy autor tézu, že židia v Rusku nesú spoluvinu na vzniku sovietskeho zriadenia. Na Solženicynovu výzvu židom, aby sa kajali, reagovala kritika tak v Rusku ako aj vo svete očakávaným spôsobom – autora obvinili z antisemitizmu. Podľa vyjadrenia spisovateľa sa od vydania svojej knihy stal terčom ohovárania:  "Kritici oživili metódy, ktoré počas 30 rokov štvania voči mne používala KGB," vyhlásil Solženicyn.

Pravda o októbrovej revolúcii, kedy Brogrovovia, Bronsteinovia, Mandelstamovia, Auerbachovia, Rosenfeldovia, Briliantovci a Apfelbaumovia zohrávali podstatnú rolu, sa s hnusom vyplavuje na povrch roky po zániku neúspešného experimentu komunizmu. A ak je pravdou, že boľševizmus neskončil v odpadkovom koši dejín kvôli plánovanej ekonomike alebo absencii demokracie, tak v tom prípade treba odpovedať na otázku, čo je príčinou. Alexander Solženicyn, ktorého mnohí považujú za najväčšieho konzervatívneho spisovateľa našich čias, určuje rok 1918 ako dátum, kedy sa zrodil červený teror. Terorista menom Apfelbaum, ktorý vstúpil do dejín ako Zinovjev,  vtedy vyhlásil rozsudok smrti: "Buržoázia môže usmrtiť niektorých jednotlivcov, ale my dokážeme vyvraždiť celé spoločenské triedy."

17. júla 1918 Lenin - nie Stalin - vypustil z reťaze démonov. Strana, armáda a Čeka pod Leninovým velením charakterizovala v skorom boľševickom období ideológiu zločinov proti ľudskosti. V tejto skaze boli Leninovými najmocnejšími spojencami Sverdlov, Dzeržinskij a Trockij. Ani jeden z týchto nebol Rus.

Rusko by vraj malo byť krajinou zločincov? Solženicyn toto pevne odmieta, keďže on zásadne nesúhlasí ani s konceptom kolektívnej viny a to odmietanie sa rovnako týka početného ruského obyvateľstva, ako aj málopočetných židov. Ale kto bol obeťou? Väčšinu obetí predstavovali Rusi. Tí, ktorých postrieľali v pivniciach, zaživa hromadne upálili, utopili, povešali v lesoch na stromy - úradníci, roľníci, aristokrati, proletári, intelektuáli - to boli zväčša Rusi.  "Kati revolúcie", tie zločiny, ktoré sa snažia ospravedlniť internacionalizmom, premenili ich "špinavú revolúciu" na to, čo Solženicyn nazýva "anti-slovanskou" revolúciou. Nie veru, títo zločinci nemohli byť Slovania. Dejiny sú plné krvi. A dejiny boľševizmu preliali podľa štatistiky profesora  Kurganova krv najmenej 66 miliónov.

Na záver uvedieme krátky, stále aktuálny a nadčasový úryvok z jeho  diela z roku 1974 s názvom Nežiť s lžou zo stránky zvedavec.org:

„Tak beznádejne sme už klesli, že za každodenný krajec chleba sa vzdávame všetkých  zásad, svojej duše, úsilia našich dedov a príležitostí pre svoje deti – len aby sme neohrozili svoju vratkú existenciu. Neostala nám ani pevnosť, ani hrdosť, ani plameň v srdci. Nebojíme sa atómovej smrti, nebojíme sa tretej svetovej vojny, bojíme sa prejavu občianskej statočnosti. Len sa neodtrhnúť od stáda, neurobiť samostatný krok, aby sme sa neocitli bez bielej vekne, bez plynového šporáka, bez povolenia pobytu. Čo do nás vtĺkali, to s v nás ujalo, aby sme žili celý život dobre a pohodlne... Sami sebe klameme, aby sme sa uchlácholili. Nie oni sú za všetko vinní, len a len my.  A tu leží, nami prehliadaný najprostejší a najdostupnejší kľúč k oslobodeniu: osobná neúčasť na lži. Možno lož všetko pohltila, možno vláde všetkému, postavme sa jej však na odpor: nech si vládne, ale nie s mojou pomocou. Naša cesta je – v ničom vedome nepodporovať lož. Uvedomiť si, kde sú  hranice a neustúpiť od nich. Nelepiť odumreté kôstky a šupiny ideológie, nezošívať jej zhnité handry a budeme prekvapení ako rýchlo a bezmocne zmizne a ako to, čo má byť nahé, sa nahé svetu ukáže.

Nejde ani tak o vykročenie na novú cestu, ako skôr o pripojenie sa. Tým kratšia a ľahšia nám bude pripadať, čím svornejší a zomknutejší sa po nej vydáme. Ak nás bude tisíc, nič s nami neurobia, ak nás bude desať tisíc, potom našu zem nespoznáme. Ak sa budeme báť, nemôžme nariekať, že nám niekto nedovolí voľne dýchať – a budeme si za to môcť sami.

Roman